Príbehy sú takmer pravdivé, moja osoba je prikrášlená. Vopred sa ospravedlňujem, najmä dámam, za expresívne výrazy, ale to viete, tvrdí chlapi v napätých situáciách slová nevyberajú.
vystupujúce osoby a ich typické vety:
Andy, „No ty koki."
Braník, „Skala bola síce mokrá, ale zato poriadne rozjebaná."
Farki, „Já na to mám, ja si odskočím, já si odskočím."
Ja: „Nié, to vôbec neni tak, jak vravíš."
Seko: „Najlepšie sme si oddýchli v stene. Konečne sme nemuseli slopať a žúrovať."
Suški: „No to je osobnosť !" (má mániu na vyhľadávanie osobností vo svojom okolí)
Scéna 1, interiér - buldrovka
Malá umelá stena, všade matrace. Visím v previse za cepín a snažím sa o ďaleký prečah. Tu mi ustrelí hrot čakana z chytu a dzig kladivkom po čele. Krvi ako z prasaťa, Suški beží po lekárničku a vykrikuje: „Hlavne mi nezajeb madrace od krvi".
Scéna 2, interiér - pohotovosť
Ležím na nemocničnom lôžku, sestrička suší krvavé čelo a ospravedlňuje sa: „Prepáčte za ten smrad, to babka nevydržala." Vedľa sa na vozíku kyvká babka a mrnčí nejakú melódiu.
Prichádza doktor: „Tak ako sa to stalo?... No, vrazil som do zárubne....Aha, tak dva stehy dáme. Čo je to za smrad?" ..pýta sa sestričky... "Babka bola nepokojná, tak som jej dala ervejs nech si požuje. Úplne z toho bola šťastná..." Doktor: „No, cítim, až sa od šťastia posrala, čo... ale veď nás to čaká všetkých." ...ukončí úvahu a doťahuje mi druhý uzlík.
Scéna 3, interiér - kancelária
Na stole bordel - hrnčeky od kávy a pod. „ Vy ste teda dobré kurvy..." hučím do telefónu, kolegovia dvihnú hlavy „...ta ty ideš s Braníkom do Páleníčka ? A ja môžem ísť do Weberovky s kuchárkou z chaty, nie ?....Okej, okej ...nejako sa dohodneme. Nie, nemám dvojča, mám len polku...no dobre, čau zajtra".
Scéna 4, exteriér - škaredé mesto, zima, dážď
Skupinka sa motá pred krčmou. „Minule sme volili chujovinu roka" ... vykladá Braník..."Hej, a čo vyhralo?„ ...ja na to... „Veta: poďme na jedno."... „No veru, to už ani neni smiešne. Skôr ide o to, jak ten kopec máme vysoký, nie ?" ... „Čo jedno ?" ... krčí nosom Žĺtko ... „Však pivo, né" vysvetľujeme mu pointu.
Scéna 5, exteriér - zimný les
Čelovky osvetľujú zasneženú cestu. „Že M8, ty kokso, ja som dal M5 a mal som dosť" ... škerí sa Braník na Andyho. „Veď uvidíme, ale najlepšiu klasifikáciu má prvá dĺžka: IV., onsajt nebo smrt ..." zahrá Andy do autu debatu o výkonnosti a číslach. Aj toto mám na ňom rád. Pohybuje sa v pre mňa kozmických číslach ale s nadšením počúva všetky naše historky z ciest kategórie „rekreačných". Navyše je sympaťák a všetky baby na neho letia. Pravda, ak niektorá náhodou nie, celý týždeň je z toho mimo. Zajtra pôjdu so Suškim, ktorý je po operácii kolena a s ťažkým batohom trochu kríva, do Matrixu.
Andy
Žiaria hviezdy, mrzne, kosa jak v Rusku. To aspoň tvrdí Seko. Keďže sa odtiaľ nedávno vrátil, veríme mu. V batohu nám nesie suvenír - pjaťzvézdnaju vodku. Spočiatku ešte debatujeme, od polcesty na Brnčalku šliapeme potichu.
Scéna 6, interiér - VW Transporter
Presne naopak to vyzeralo počas cesty popičibrutál autom. Zozadu sa pravidelne ozýval Seko. Napríklad: „...úplne najlepší zlaňák majú Košičania v Zádieli. Bujará zábava, všetci tancujú a na konci si zo seba navzájom trhajú tričká." „No, to musí byť úžasná zábava, to by som chcel niekedy zažiť. Aby mi niekto trhal tričko, to už hej. A odtrhnú niekomu aj hlavu ?" .. nemôžem sa zdržať. „No ty si úplný chuj." ... vykrikujú všetci spoločne, ale statočne sa pri tom rehlia. „Myslíte, že ten venček, ten kakaový keksík, vymysleli podľa tamtoho venčeka?" ... nadhadzujem novú tému. Cesta nám ubiehala rýchlo.
Seko
Scéna 7, exteriér - sev. stena, Malý Kežmarák
Škrabem sa za Braníkom a fučím v previsku. Poriadne sa trápim, hoci na pohľad to nieje také ťažké. Len keby som nemal tie železá v rukách a na nohách kozmonautické topánky. Vyliezam za lanom z kútika a kukám doprava: traverz. Tak šesť metrov, na začiatku frend, na konci sa zo štandu škerí Braník. Predsa len nešiel so Sekom, Weberovku plánuje už pridlho.
Vykrikuje, že sa tam fakt bál, fakt sa skoro posral v tom traverze a že tam nieje nič na ruky. Na obliakoch trochu sypkého snehu, inak totál rajbas. V lete pohodka, pekne prebehneš na trenie. Akurát že dnes mám všetky tie železá. Čumím na oblý stup v uklonenom bruchu a predstavujem si ako by tam pekne držala lezečka. Pozriem na svoje plastikáče s mačkami. Chýba mi mixová technika, ostáva mi však nadšenie a tvrdohlavosť.
Vyliezam k traverzu
Vypučím oči a začnem sa škrabať. „Kurva kurva, dopiči dopiči..." vykrikujem najčastejšiu vetu dňa. Vycvakávam frenda a vymeriam si to osemmetrové kyvadlo, aby som prípadne obskočil výčnelok v jeho dráhe.
Nastupujem do rajbásku, mačka mi ustrelí, po nej motyka, už sa vidím vo vzduchu. Nejako to ustojím a kus sa vrátim. Už sa ani nebojím, zmieril som sa s tým že dzignem. „Aspoň nebudem musieť liezť tento kokotský travezzzzzz, Braníííík, idééémmmm... dávaj bacháááá .....fuuufuuuu fuuuuu." Spočiatku ešte vykrikujem, potom už len fučím a leziem. Štand! Pučím oči, spolulezec sa rehlí a vraví mi ako do toho naliezol, ale potom sa vrátil a dal frenda. Posledné istenie mal 10 metrov nižšie, čo sa mu vôbec nepáčilo.
No ale teraz to najhoršie. Ďalšia dĺžka je moja. Zakláňam hlavu a čumím hore. Aby som nastúpil do komína, musím sa kus vrátiť tým istým traverzom. Nacvakávam si na seba matroš. Už nás chytil taký správny šibeničný humor. Však čo nám iné ostáva.
„Kurva kurva Braník, to mám akože ja tade liezť ??" vravím a neviem prečo sa pri tom rehlím, keď predstava ako pikujem z komína dolu hlavou veľmi smiešna nieje. „No Michal, budeš musieť, lebo ja tam teda nepôjdem." Jeho veselosť má jasný dôvod - dva reťazou spojené nity v ktorých je pekne zacvaknutý. O chvíľu sa už škrabem späť traverzom a dohora komínom. Veľmi rýchlo zisťujem, že zbraň drží najlepšie v očku skoby. V tom momente uznávam jediný štýl - nejebnúť. Keby ma videla hadia žena, tak umrie od závisti. Vyťahujem „finty" typu: vo veľkej špáre zakliním prilbu, môžem si tak motykou zachytiť mačku a vytiahnuť nohu čo najvyššie do stupu. Od lezenia s prehľadom a na istotu mám hodne ďaleko. „Zo mňa poriadny lezec nikdy nebude. Ako len mohol Seko toto celé ťahať sám..."
Scéna 8, exteriér - Weberovka, ďalšie dĺžky
Braník sa zavŕtava hlavou do snehového previsu, ktorý je na konci komína. Vyzerá ako krtko, myslím si. „Ty kokso, ja som sa tam zavŕtal, celkom ako krtko" rozprával mi neskôr na chate. Spočiatku sme mysleli, že najťažšia dĺžka bola tá predchádzajúca. Ale keď ho vidím, je mi jasné, že nebola. Ide mu to dobre, aj keď každú chvíľu vraví, aby som dával pozor.
Klepem zubami a ani sa to nesnažím ovládať. Je poriadna kosa. Pozorujem pľuvanec na skale. Hmm, je tam len 10 minút ale už zmrznutý na sklo. Asi mi už začína harašiť. Ten skok z teplej kancelárie do steny je na mňa zrejme priveľa. Si dobrá padavka, koľko lezcov to tu preliezlo a aj iné veci. Hahá, toto brali ako rozcvičku a ty tu kvíkaš ... „Michál, povoľ mi..." ešte že som tu s Braníkom. Nejako to dobojujeme. Braňo dolieza.
Padá sniežik padá...
Nity nenašiel, štanduje tam, kde mu vyšlo lano. Robím čo môžem, snažím sa liezť rýchlo ale ide mi to pomalinky. Po výleze cez ťažkú stienku dlho kľačím v snehoch a oddychujem. „Nenašiel som ten štand, skús ho ešte pohľadať". volá Braník. Cestou musíme zlaniť, najradšej by sme to urobili po nitoch. Nenašiel som ho.
„Veď si to v lete liezol, spomeň si." hnevám sa na Braňa, akoby mohol za to že som groggy. Ostáva nám hodina svetla. Musíme to doliezť. Vyliezam na štand nad previskom. Braňo mi dáva matroš a povzbudzuje ma aby som to už dorazil. Odliezam doľava za roh. Frend. Vidím, že ďalej to je tak za tri - štyri. Skúšam liezť, nejde mi to. To predsa musí pustiť. Aspoň kúsok. Dávam dole rukavice. Sem tam si pomôžem motykou. Viem že musím makať, lebo v tej kose mi prsty za chvíľu odídu. Tesne pred pádom zapínam skobu. Vedľa sú ďalšie.
„Mám fakt dosť, poď to doraziť." kričím na Braňa. Je to nefér, ale proste nevládzem. K skobám pridám frend a štandujem. Braňo dolieza, oddychuje, berie matroš, lezie. Dva metre nad postupovou skobou, štyri metre nad mojím štandom mu strelili mačky aj čakan. Vidím ho letieť priamo na mňa, inštinktívne doberiem. Zrazu sa film zastavil a vrátil o kus naspäť. Predstavivosť si so mnou zahrala. Braník zostal visieť na jednej zbrani, mal ju naozaj dobre založenú. Ani nezahrešil, neskôr vravel že sa ani nezľakol. Na druhý pokus to dáva. Pár krokov a spoza rohu ujúka od kruhu. Do konca dĺžky mi chýbalo desať metrov. Je mi to dosť jedno. Mrzí ma to až na druhý deň.
Scéna 7, exteriér - pred chatou
Prichádzame ku chate. Vypíname čelovky. Seko s Andym nás čakajú. „Tak ako, chlapi ?„ smeje sa na nás Seko a podáva fľašu rumu. „Dali sme." Myslím, že sme šťastní. Keď sme stiahli z posledného zlaňáku lano, mlátili sme sa po hlavách a poskakovali v tme ako orangutáni. Vykrikovali sme, že sme na zemi a aký je ten druhý borec. Teraz sme už kľudnejší. Andy nám potriasa rukou. Je to prvý raz, čo mi niekto gratuluje a nemám pritom narodeniny. Pýtame sa ho, ako oni. Vraví, že im to nevyšlo. Vidím, že ho to mrzí. Podávame si fľašu a rozprávame chalanom o vynechanom zlaňáku a ako nám lano ledva vyšlo k ďalšiemu.
Chyť svoj hit: Braník na drievka, ja na gitár.
Scéna 8, interiér - Brnčalka
Chata, na stoloch fľaše. Seko nalieva pjaťzvézdnaju. „Michal, chyť svoj hit!" vykrikuje Braník. Beriem gitaru. „...tak poďme na to pivo, nahúliš sa ako kozmonaut..." reveme všetci o chvíľu. V prestávkach Seko rozpráva o Zlatej nitke, ktorú liezol s Farkim: „Ty kokso ja som sa tak bál. V druhej dĺžke Farki odliezol a zrazu ho počujem nadávať, ale v kuse. Tak ja, že ide jebnúť, celý čas ma trhalo. Až v ďalšej dĺžke som pochopil, že to je u neho normálne a bez toho nelezie. Tak som sa prestal báť." Dávam ďalšie hity, pomedzi to debata, postupne sa ozývajú aj susedia od vedľajšieho stola. Pjaťzvézdnaja putuje po miestnosti. Plním hudobné želania. Sme v dobrej spoločnosti. Plíhala spievam so zborom, poznajú dokonca aj Psích vojákov. Noc bola krátka. A o chvíľu nás už budí Sekove: „Vstávajte, čaj treba variť, matroš zabaliť, do steny vyraziť. Oddýchnuť si po včerajšej oslave."
text: miso (miso.zilka@pobox.sk)
foto: Braník, Bresťo, Kosťo