Neviem čo ženie človeka k tomu, aby sa zlepšoval, čo mu dáva ambície. Netuším, prečo chceme liezť stále vyššie čísla.

Každý máme asi iné pozadie svojich ambícií. Pri potulkách svetom ale zisťujem, že najväčšia motivácia byť lezcom, schopným liezť ťažké bouldre, je, že si môžete vybrať akúkoľvek líniu, ktorá sa vám zapáči a vyliezť ju. Preto sa chcem stále zlepšovať a lezecky rásť.


Adam Ondra v boulderu Monkey wedding, 8C
foto by © archive Tomaso

Každý, komu sa podarí liezť s niekým o minimálne štyri stupne lepším od neho samotného, čelí neúprosnej otázke zmyslu vlastného popoliezania. Je pravda, že väčšina z nás lezcov je už dnes obklopená informáciami o všelijakých nadľudských lezeckých výkonoch a odvážnych projektoch a máme možnosť väčšinu z týchto počinov sledovať v lezeckých videách a fotoreportoch. To všetko ale človek vníma rovnako ako dokumentárne filmy, síce veľmi autentické a považované za pravdu, ale tak ako nevynikne majestátnosť leva na televíznej obrazovke, nevyniknú ani svetové výkony. Je iné leva vidieť na videu a iné pred ním utekať. Lezec na videách môže kričať, vypúšťať nohy, kamera môže byť perfektne dynamická a dej napínavý, ale kým si človek nenachytá chyty, prípadne sa do tej istej cesty nezavesí, má len vágnu predstavu o aký fyzický a psychický výkon vlastne ide.
Keď som videl niektoré bouldrové linky známe z lezeckých videí a článkov a mal som si možnosť ochytať chyty, prípadne dať nejaký platonický pokus, pôsobilo to na mňa strašne zdrcujúco, až demotivačne. Videl som totiž ako strašne ďaleko mám od toho, aby som dokázal liezť tieto bouldre. Vtedy sa spustí kontrolný mechanizmus sebaúcty a začnem si myslieť, že to je všetko asi len fikcia, že v skutočnosti sa to vôbec nelezie, že sú to len vymyslené osoby a príbehy. Potom príde niekto, kto sa v týchto mysterióznych líniách hýbe ako ryba vo vode a veľa krát aj s rýchlym a úspešným koncom. Koniec ideálom, koniec fikcii, koniec ilúzii o vlastných bezvýznamných úspechoch.
To je moment, kedy treba opäť raz od základov prekopať svetonázor a pohľad na tieto problémy. Čo človek vidí na vlastné oči, fantázia a sebaklam už len ťažko zachránia, a preto sa dá buď skočiť do kotla znechutenia a beznádeje a vypariť sa z lezeckého sveta alebo sa obrniť odhodlaním a motiváciou a pustiť sa do zúrivého klania s tréningom a iným telesným tuningom. Každé takéto prebudenie je kruté, búra vzdušné zámky a núti človeka k zamysleniu sa nad tým, aký má to jeho popoliezanie vlastne zmysel.


Adam Ondra v boulderu Trekking hights, 7A
foto by © archive Tomaso


Petra v boulderu Sex etiquette, 6C
foto by © archive Tomaso

O tom, čo pre každého jedného z nás lezenie znamená, a prečo každý z nás lezie som už pojednával v predchádzajúcom článku. Prečo leziem je jedna vec; aký to má všetko zmysel je ale vec úplne iná. V čom vidím rozdiel ja v týchto dvoch frázach je individuálna a spoločenská rovina. Kým individuálnu rovinu tvorí to, prečo leziem, spoločenský rozmer vidím v tom, aký to má ďalší dopad na iných ľudí okolo mňa. Ľudí na špičke lezeckého ľadovca sa táto otázka týka najintenzívnejšie, ale pre nich je tam aspoň niekoľko očividných odpovedí. Posúvajú hranice lezenia a vytvárajú nové lezecké hodnoty. Motivujú ostatných k zlepšovaniu. Sú príkladom pre mladých. V neposlednom rade má ich lezenie aj ekonomický a marketingový zmysel. Popoliezanie bežného smrteľníka má takisto veľa výhovoriek, prečo má zmysel. Minimálne, prečo má zmysel pre neho samého, ale to už sme naspäť v rovine individuálnej. Veľa ľudí sa snaží dať svojmu lezeniu zmysel, aj keď nepatria medzi tých šťastných najlepších niekoľko málo ľudí, ktorí dávajú zmysel svojmu lezeniu samotnými výkonmi. Odisťujú nové cesty, venujú sa mladým, stavajú a prevádzkujú lezecké steny, organizujú festivaly a preteky, vyrábajú lezecký materiál, vodia ľudí do hôr. Toto všetko dáva zmysel ich lezeniu. A od zmyslu lezenia je to už len kúsok k zmyslu života.
Dôvod, prečo sa tu zamýšľam nad zmyslom vlastného lezenia a hľadám kotvu, prečo neprestať liezť, keď mám tak ďaleko k toľkým ťažkým bouldrom a cestám, je príchod výpravy z ČR na čele s Adamom Ondrom. To mi vnuklo myšlienku zmeniť štruktúru článku a zameniť úvahovo-chronologickú za úvahovo-opisnú. Snáď sa preto na mňa nikto nenahnevá za moje dojmy o ľuďoch, s ktorými tu zdieľam bouldermatku a po večeroch fľašu vína. A najlepšie je začať asi s ľuďmi, ktorých poznám najmenej.


Rasto v The good seed, 7B+
foto by © archive Tomaso

Nemá zmysel glorifikovať Adamove výkony, ktoré hovoria samy za seba. Nemá zmysel hovoriť o tom, ako sa u Adama stretla sila prstov a tela, vytrvalosť a prirodzenosť lezeckého pohybu. Fyzické prejavy je vidieť aj na videách a o samotných výkonoch sa dočítate na ktoromkoľvek lezeckom serveri alebo v magazíne. Adama som stretol iba zopár krát a liezť som ho videl naživo tiež len zopár krát. Tu mám možnosť sledovať hraničné výkony na vlastné oči. Čo ma ale fascinuje nie je ani tak samotná fyzická stránka jeho výkonov ako tá psychická. Nehovorím len o svedomitom prístupe ku každému naplánovanému výstupu, o každom napozeranom videu, o čakaní na optimálne podmienky... Čo ma fascinuje je drive s akým sa Adam vrhá do svojich projektov a skromnosť s akou o svojich výkonoch hovorí. Keď prvý deň flashol Nutsu 8A a zahrizol sa do svojho hlavného projektu Monkey wedding 8C, hovoril, že mu „Opičia svadba“ moc nejde. Druhý deň sa však prešiel na flash v The power of one 8B, po tom čo sa rozliezol v Royksoppe za 8A. Legendárna Amandla 8B+ od Freda Nicola síce odolávala dva dni a do krvi mu prehrýzla bruško. Adamovmu nátlaku však máloktorý boulder odolá, a aj Amandla sa nakoniec podvolila. Krvavý prst značne komplikoval skúšanie Monkey wedding a limitoval Adama na pár pokusov denne. Je ale neuveriteľné koľko ten chalan vydrží. Keď v nedeľu hneď ráno spravil tretí prelez Monkey wedding 8C bez použitia svojho krvavého ukazováku, bol to neskutočný výkon. Keď si navyše na vyklusanie flashol Green Mambu 8A+, druhým pokusom strelil Madibu 8B a skočil si Oral Office 8A+, začne sa človek opäť zamýšľať nad zmyslom svojho lezenia. V ten večer sa nedalo inak, ako otvoriť šampanské.


Tomaso v The good seed, 7B+
foto by © archive Tomaso


Katka v boulderu Maniac, 7B
foto by © archive Tomaso

Kým Adam systematicky dobýval svoje projekty, trpezlivú spoločnosť a podporu mu robil najmä Leoš. Aj keď je to vraj jeho prvý bouldrový výjazd a mnohí si musia myslieť, že lezenie s Adamom nedáva veľký priestor na osobné projekty a popoliezanie, opak je pravdou. Fyzická náročnosť Adamových projektov si vyžiadala vždy dlhé pauzy medzi pokusmi, a tak mal Leoš čas na napĺňanie vlastných ambícií. K svojmu 7B+-kovému cieľu viedla podobná cesta ako Adamova k jeho 8C-čkovému. Pôvodný zámer bol Ulan Bator 7B+, v sektore Roadcrew. Ten počas Adamových pokusov v Amandle aj prebil, večer sa však dozvedel, že bral chyt, ktorý do pôvodnej verzie nepatril a tak 7B+-ková výzva stále zostávala. Keď sa však prebojoval cez Ikarusa 7B, Broadside arete 7B, Roadside slab 7B a nepríjemný When the day breaks 7B, objavil trojkombináciu bouldrov so spoločnou časťou názvu The secret to olive´s preserve cupboard. 7B-čkovú verziu si vyliezol v sobotu a zakusol sa do 7B+-kovej pravej varianty. V nedeľu bol prelezový deň, a tak si aj Leoš mal dôvod pripiť bielym perlivým.
Ozdobou a nežnou časťou českej výpravy je Peťa. Stále usmievavá a pozitívne naladená blondína robila prvé dni spolu s Leošom podporu Adamovi v Roadside a v Roadcrew, neskôr sa ale pripojila k slovenskej menšine a začala si rozliezať vlastné projekty. 6B+ká jej idú ako na bežiacom páse a po tom ako sa zoznámila s miestnym hrubozrnným pieskom, začali padať aj ťažšie bouldre. V sektore Fields of joy si vo štvrtok vyliezla prvé tunajšie 6C-čka: kútový Sale in execution a oblinový zázrak Sneak. Keď zrovna neliezla alebo oddychovala, ochotne pomáhala Katke s Nelou, aby sa aj Katka mala možnosť niekde zavesiť bez progresívneho, usmievavého a stále viac ukecaného detského závažia. Peťa si svoj 7A-čkový projekt vyliezla síce už v sobotu v Roadside, kde sa na pár pokusov prešla v traverze s vysokým koncom Sunset traverse, v nedeľu však mala tiež dôvod s nami zapíjať koniec úspešného týždňa.


Richard v Creaking hights, 6C
foto by © archive Tomaso


Tomaso v Berserker,7C+
foto by © archive Tomaso

Českú päticu dotvára úderná dvojica Foxík a Richard. Nakoľko prišli až deň po Adamovi, Leošovi a Peti, ich prvé kroky za lezením smerovali s nami do Roadside. Tu padla Foxíkovi do oka Caroline 7C+, a tak po rýchlom rozlezení, začal obletovať jej zvodné krivky. Richard sa síce vyjadroval, že Caroline nie je jeho typ, a že sa mu ako línia moc nepáči, na pár pokusov ju však v pohode dal. Podvečer ku Caroline pridal ešte rýchly prelez Snake Cave 7C. Po rest dayi sa k nám opäť pripojili na obliehanie Fields of joy a hlavne jaskyňu s názvom Dirty lies. Tam si Richard vyliezol odyseu celou jaskyňou s názvom Running out of options 7C. Foxík, to zrejme poňal tréningovo, pretože tam počas dňa naliezol kilometre a padal vždy na konci. V piatok pršalo. Chalani sú ale drsňáci a nejaká padajúca voda ich nemôže zastaviť. Zamierili preto do sektora Tea garden. Ten našťastie poskytuje veľa strechových problémov a tak si Ríša preliezol ďalšie 7C - Tea garden roof. Foxíkov prvý týždeň sa niesol v znamení otvárania si nových projektov, ku ktorým pridal ešte Weichei 7C+a WTF is Minki? -  7C, ktoré Richard preliezol. Jaws 7C sa ale podarilo preliezť obom, a tak večer mali tiež svoje dôvody pripiť si. Foxík na nadchádzajúci snáď prelezový týždeň, Richard na ukončenie rozliezania a začatie žatvy.
Naša slovenská trojica pomaly zľavuje z lezeckej intenzity a začalo pribúdať rest dayov a lezeckých poldní. V utorok sa liezlo v Roadside a mne sa konečne podarilo uzavrieť si Out of balance 8A a pridať k tomu ešte štipľavú Pinch of herbs 7C a plíživú jaskyňu Snake Cave 7C. Rasťo mal niekoľko dobrých pokusov v Out of balance a Katka v Snake Cave. Nevládla však u nich prelezová atmosféra, a tak zostal Roadside stále ako otvorená destinácia. Rasťo vyhlásil nekompromisný trojdňový rest, a tak sme liezli vo Fields of joy so Slovákov len ja a Katka. Katka po minulotýždňovom daždi zostala nejaká nakapatá, a tak jej 7C-čka čo tu skúšala nepovolili prelez, a tak sa s Nelou tešila hlavne z teplého a slnečného dňa. Ja som si začiatkom dňa preliezol Maniac 7B a skočil Berserker 7C+ a plný nádeje som sa zahrabal pod No late benders 8A, kde som po boku Foxíka a jeho 7C projektu strávil celý zvyšok dňa preháňaním sa stropom a padaním v posledných krokoch. Bez úspechu. Fields of joy som ale samozrejme nemohol opustiť bez toho aby som si dal to čím začíname každý deň a čomu vďačíme nie len za dobrú náladu, ale aj bezproblémové zažívanie – Captain Morgan. Tento krát však nešlo o karibský rum, ktorým tu dezinfikujeme, ale o zákerné 7B.



Foxik v boulderu WTF is Minki, 7C
foto by © archive Tomaso


Západ slunce
foto by © archive Tomaso


Ďalšia návšteva Roadside bola už ale priaznivá pre Katku, ktorá si preliezla Snake Cave 7C. To už aj Rasťo vyhlásil koniec oddychu a pustil sa znovu do Out of balance. Ani po nádejných pokusoch sa mu však nepodarilo prelomiť magickú hranicu 8A. Ja som trápil Nutsu, ale výsledkom boli len boľavé prsty a päta, a tak som bol v nedeľu odhodlaný dať si znovu rest day. Ako to už ale s mojimi rest daymi býva, keď lezú iní, nedá mi to a leziem tiež. Po tom čo sme 5 týždňov odchádzali hrozivo vyzerajúci boulder Weichei 7C+, sme sa do toho s Rasťom konečne odhodlali, lebo veď rozliezť si toho treba čo najviac  pre ďalšiu prípadnú návštevu. Rasťo ale našiel druhým pokusom software, s ktorým boli kúsavé lišty držateľné a hneď to preliezol. Ja som to dal za ním a Katka, po tom čo si mierne prispôsobila program svojim proporciám dala tiež toto pekné, už svoje štvrté, 7C+. Ja som si na niekoľko silových pokusov ešte skompletizoval trilógiu Poison dwarf prelezom Poison dwarf-direct 7C+. Katka si potom dala 3 obligátne pokusy vo WTF is Minki? 7C a ja pár platonických preletov v Black Velvet 8A a cez sektor Arch valley sme sa pomaly pobrali domov. V Arch valley sme s Rasťom nechali ešte posledné sily a kožu v campusovom probléme The good seed 7B+ a večer sme teda tiež mohli únavu utopiť v perlivom moku víťazov a otupiť ním bolesť rozdrásaných brušiek na prstoch.
Je pred nami už len posledný týždeň a boľavé unavené telá je už stále ťažšie prinútiť k lezeniu. Bojovať sa ale má do poslednej chvíle a domov sa nemôžeme vrátiť oddýchnutí, preto bude možno ešte záverečný špurt celkom zaujímavý. O ďalších cli-fi prelezoch od Adama ani nehovorím...