Neviem čo ženie človeka k tomu, aby sa zlepšoval, čo mu dáva ambície. Netuším, prečo chceme liezť stále vyššie čísla.
Každý máme asi iné pozadie svojich ambícií. Pri potulkách svetom ale zisťujem, že najväčšia motivácia byť lezcom, schopným liezť ťažké bouldre, je, že si môžete vybrať akúkoľvek líniu, ktorá sa vám zapáči a vyliezť ju. Preto sa chcem stále zlepšovať a lezecky rásť.
Každý, komu sa podarí liezť s niekým o minimálne štyri stupne lepším od neho samotného, čelí neúprosnej otázke zmyslu vlastného popoliezania. Je pravda, že väčšina z nás lezcov je už dnes obklopená informáciami o všelijakých nadľudských lezeckých výkonoch a odvážnych projektoch a máme možnosť väčšinu z týchto počinov sledovať v lezeckých videách a fotoreportoch. To všetko ale človek vníma rovnako ako dokumentárne filmy, síce veľmi autentické a považované za pravdu, ale tak ako nevynikne majestátnosť leva na televíznej obrazovke, nevyniknú ani svetové výkony. Je iné leva vidieť na videu a iné pred ním utekať. Lezec na videách môže kričať, vypúšťať nohy, kamera môže byť perfektne dynamická a dej napínavý, ale kým si človek nenachytá chyty, prípadne sa do tej istej cesty nezavesí, má len vágnu predstavu o aký fyzický a psychický výkon vlastne ide.
Keď som videl niektoré bouldrové linky známe z lezeckých videí a článkov a mal som si možnosť ochytať chyty, prípadne dať nejaký platonický pokus, pôsobilo to na mňa strašne zdrcujúco, až demotivačne. Videl som totiž ako strašne ďaleko mám od toho, aby som dokázal liezť tieto bouldre. Vtedy sa spustí kontrolný mechanizmus sebaúcty a začnem si myslieť, že to je všetko asi len fikcia, že v skutočnosti sa to vôbec nelezie, že sú to len vymyslené osoby a príbehy. Potom príde niekto, kto sa v týchto mysterióznych líniách hýbe ako ryba vo vode a veľa krát aj s rýchlym a úspešným koncom. Koniec ideálom, koniec fikcii, koniec ilúzii o vlastných bezvýznamných úspechoch.
To je moment, kedy treba opäť raz od základov prekopať svetonázor a pohľad na tieto problémy. Čo človek vidí na vlastné oči, fantázia a sebaklam už len ťažko zachránia, a preto sa dá buď skočiť do kotla znechutenia a beznádeje a vypariť sa z lezeckého sveta alebo sa obrniť odhodlaním a motiváciou a pustiť sa do zúrivého klania s tréningom a iným telesným tuningom. Každé takéto prebudenie je kruté, búra vzdušné zámky a núti človeka k zamysleniu sa nad tým, aký má to jeho popoliezanie vlastne zmysel.
O tom, čo pre každého jedného z nás lezenie znamená, a prečo každý z nás lezie som už pojednával v predchádzajúcom článku. Prečo leziem je jedna vec; aký to má všetko zmysel je ale vec úplne iná. V čom vidím rozdiel ja v týchto dvoch frázach je individuálna a spoločenská rovina. Kým individuálnu rovinu tvorí to, prečo leziem, spoločenský rozmer vidím v tom, aký to má ďalší dopad na iných ľudí okolo mňa. Ľudí na špičke lezeckého ľadovca sa táto otázka týka najintenzívnejšie, ale pre nich je tam aspoň niekoľko očividných odpovedí. Posúvajú hranice lezenia a vytvárajú nové lezecké hodnoty. Motivujú ostatných k zlepšovaniu. Sú príkladom pre mladých. V neposlednom rade má ich lezenie aj ekonomický a marketingový zmysel. Popoliezanie bežného smrteľníka má takisto veľa výhovoriek, prečo má zmysel. Minimálne, prečo má zmysel pre neho samého, ale to už sme naspäť v rovine individuálnej. Veľa ľudí sa snaží dať svojmu lezeniu zmysel, aj keď nepatria medzi tých šťastných najlepších niekoľko málo ľudí, ktorí dávajú zmysel svojmu lezeniu samotnými výkonmi. Odisťujú nové cesty, venujú sa mladým, stavajú a prevádzkujú lezecké steny, organizujú festivaly a preteky, vyrábajú lezecký materiál, vodia ľudí do hôr. Toto všetko dáva zmysel ich lezeniu. A od zmyslu lezenia je to už len kúsok k zmyslu života.
Dôvod, prečo sa tu zamýšľam nad zmyslom vlastného lezenia a hľadám kotvu, prečo neprestať liezť, keď mám tak ďaleko k toľkým ťažkým bouldrom a cestám, je príchod výpravy z ČR na čele s Adamom Ondrom. To mi vnuklo myšlienku zmeniť štruktúru článku a zameniť úvahovo-chronologickú za úvahovo-opisnú. Snáď sa preto na mňa nikto nenahnevá za moje dojmy o ľuďoch, s ktorými tu zdieľam bouldermatku a po večeroch fľašu vína. A najlepšie je začať asi s ľuďmi, ktorých poznám najmenej.
Nemá zmysel glorifikovať Adamove výkony, ktoré hovoria samy za seba. Nemá zmysel hovoriť o tom, ako sa u Adama stretla sila prstov a tela, vytrvalosť a prirodzenosť lezeckého pohybu. Fyzické prejavy je vidieť aj na videách a o samotných výkonoch sa dočítate na ktoromkoľvek lezeckom serveri alebo v magazíne. Adama som stretol iba zopár krát a liezť som ho videl naživo tiež len zopár krát. Tu mám možnosť sledovať hraničné výkony na vlastné oči. Čo ma ale fascinuje nie je ani tak samotná fyzická stránka jeho výkonov ako tá psychická. Nehovorím len o svedomitom prístupe ku každému naplánovanému výstupu, o každom napozeranom videu, o čakaní na optimálne podmienky... Čo ma fascinuje je drive s akým sa Adam vrhá do svojich projektov a skromnosť s akou o svojich výkonoch hovorí. Keď prvý deň flashol Nutsu 8A a zahrizol sa do svojho hlavného projektu Monkey wedding 8C, hovoril, že mu „Opičia svadba“ moc nejde. Druhý deň sa však prešiel na flash v The power of one 8B, po tom čo sa rozliezol v Royksoppe za 8A. Legendárna Amandla 8B+ od Freda Nicola síce odolávala dva dni a do krvi mu prehrýzla bruško. Adamovmu nátlaku však máloktorý boulder odolá, a aj Amandla sa nakoniec podvolila. Krvavý prst značne komplikoval skúšanie Monkey wedding a limitoval Adama na pár pokusov denne. Je ale neuveriteľné koľko ten chalan vydrží. Keď v nedeľu hneď ráno spravil tretí prelez Monkey wedding 8C bez použitia svojho krvavého ukazováku, bol to neskutočný výkon. Keď si navyše na vyklusanie flashol Green Mambu 8A+, druhým pokusom strelil Madibu 8B a skočil si Oral Office 8A+, začne sa človek opäť zamýšľať nad zmyslom svojho lezenia. V ten večer sa nedalo inak, ako otvoriť šampanské.
Kým Adam systematicky dobýval svoje projekty, trpezlivú spoločnosť a podporu mu robil najmä Leoš. Aj keď je to vraj jeho prvý bouldrový výjazd a mnohí si musia myslieť, že lezenie s Adamom nedáva veľký priestor na osobné projekty a popoliezanie, opak je pravdou. Fyzická náročnosť Adamových projektov si vyžiadala vždy dlhé pauzy medzi pokusmi, a tak mal Leoš čas na napĺňanie vlastných ambícií. K svojmu 7B+-kovému cieľu viedla podobná cesta ako Adamova k jeho 8C-čkovému. Pôvodný zámer bol Ulan Bator 7B+, v sektore Roadcrew. Ten počas Adamových pokusov v Amandle aj prebil, večer sa však dozvedel, že bral chyt, ktorý do pôvodnej verzie nepatril a tak 7B+-ková výzva stále zostávala. Keď sa však prebojoval cez Ikarusa 7B, Broadside arete 7B, Roadside slab 7B a nepríjemný When the day breaks 7B, objavil trojkombináciu bouldrov so spoločnou časťou názvu The secret to olive´s preserve cupboard. 7B-čkovú verziu si vyliezol v sobotu a zakusol sa do 7B+-kovej pravej varianty. V nedeľu bol prelezový deň, a tak si aj Leoš mal dôvod pripiť bielym perlivým.
Ozdobou a nežnou časťou českej výpravy je Peťa. Stále usmievavá a pozitívne naladená blondína robila prvé dni spolu s Leošom podporu Adamovi v Roadside a v Roadcrew, neskôr sa ale pripojila k slovenskej menšine a začala si rozliezať vlastné projekty. 6B+ká jej idú ako na bežiacom páse a po tom ako sa zoznámila s miestnym hrubozrnným pieskom, začali padať aj ťažšie bouldre. V sektore Fields of joy si vo štvrtok vyliezla prvé tunajšie 6C-čka: kútový Sale in execution a oblinový zázrak Sneak. Keď zrovna neliezla alebo oddychovala, ochotne pomáhala Katke s Nelou, aby sa aj Katka mala možnosť niekde zavesiť bez progresívneho, usmievavého a stále viac ukecaného detského závažia. Peťa si svoj 7A-čkový projekt vyliezla síce už v sobotu v Roadside, kde sa na pár pokusov prešla v traverze s vysokým koncom Sunset traverse, v nedeľu však mala tiež dôvod s nami zapíjať koniec úspešného týždňa.
Českú päticu dotvára úderná dvojica Foxík a Richard. Nakoľko prišli až deň po Adamovi, Leošovi a Peti, ich prvé kroky za lezením smerovali s nami do Roadside. Tu padla Foxíkovi do oka Caroline 7C+, a tak po rýchlom rozlezení, začal obletovať jej zvodné krivky. Richard sa síce vyjadroval, že Caroline nie je jeho typ, a že sa mu ako línia moc nepáči, na pár pokusov ju však v pohode dal. Podvečer ku Caroline pridal ešte rýchly prelez Snake Cave 7C. Po rest dayi sa k nám opäť pripojili na obliehanie Fields of joy a hlavne jaskyňu s názvom Dirty lies. Tam si Richard vyliezol odyseu celou jaskyňou s názvom Running out of options 7C. Foxík, to zrejme poňal tréningovo, pretože tam počas dňa naliezol kilometre a padal vždy na konci. V piatok pršalo. Chalani sú ale drsňáci a nejaká padajúca voda ich nemôže zastaviť. Zamierili preto do sektora Tea garden. Ten našťastie poskytuje veľa strechových problémov a tak si Ríša preliezol ďalšie 7C - Tea garden roof. Foxíkov prvý týždeň sa niesol v znamení otvárania si nových projektov, ku ktorým pridal ešte Weichei 7C+a WTF is Minki? - 7C, ktoré Richard preliezol. Jaws 7C sa ale podarilo preliezť obom, a tak večer mali tiež svoje dôvody pripiť si. Foxík na nadchádzajúci snáď prelezový týždeň, Richard na ukončenie rozliezania a začatie žatvy.
Naša slovenská trojica pomaly zľavuje z lezeckej intenzity a začalo pribúdať rest dayov a lezeckých poldní. V utorok sa liezlo v Roadside a mne sa konečne podarilo uzavrieť si Out of balance 8A a pridať k tomu ešte štipľavú Pinch of herbs 7C a plíživú jaskyňu Snake Cave 7C. Rasťo mal niekoľko dobrých pokusov v Out of balance a Katka v Snake Cave. Nevládla však u nich prelezová atmosféra, a tak zostal Roadside stále ako otvorená destinácia. Rasťo vyhlásil nekompromisný trojdňový rest, a tak sme liezli vo Fields of joy so Slovákov len ja a Katka. Katka po minulotýždňovom daždi zostala nejaká nakapatá, a tak jej 7C-čka čo tu skúšala nepovolili prelez, a tak sa s Nelou tešila hlavne z teplého a slnečného dňa. Ja som si začiatkom dňa preliezol Maniac 7B a skočil Berserker 7C+ a plný nádeje som sa zahrabal pod No late benders 8A, kde som po boku Foxíka a jeho 7C projektu strávil celý zvyšok dňa preháňaním sa stropom a padaním v posledných krokoch. Bez úspechu. Fields of joy som ale samozrejme nemohol opustiť bez toho aby som si dal to čím začíname každý deň a čomu vďačíme nie len za dobrú náladu, ale aj bezproblémové zažívanie – Captain Morgan. Tento krát však nešlo o karibský rum, ktorým tu dezinfikujeme, ale o zákerné 7B.
Ďalšia návšteva Roadside bola už ale priaznivá pre Katku, ktorá si preliezla Snake Cave 7C. To už aj Rasťo vyhlásil koniec oddychu a pustil sa znovu do Out of balance. Ani po nádejných pokusoch sa mu však nepodarilo prelomiť magickú hranicu 8A. Ja som trápil Nutsu, ale výsledkom boli len boľavé prsty a päta, a tak som bol v nedeľu odhodlaný dať si znovu rest day. Ako to už ale s mojimi rest daymi býva, keď lezú iní, nedá mi to a leziem tiež. Po tom čo sme 5 týždňov odchádzali hrozivo vyzerajúci boulder Weichei 7C+, sme sa do toho s Rasťom konečne odhodlali, lebo veď rozliezť si toho treba čo najviac pre ďalšiu prípadnú návštevu. Rasťo ale našiel druhým pokusom software, s ktorým boli kúsavé lišty držateľné a hneď to preliezol. Ja som to dal za ním a Katka, po tom čo si mierne prispôsobila program svojim proporciám dala tiež toto pekné, už svoje štvrté, 7C+. Ja som si na niekoľko silových pokusov ešte skompletizoval trilógiu Poison dwarf prelezom Poison dwarf-direct 7C+. Katka si potom dala 3 obligátne pokusy vo WTF is Minki? 7C a ja pár platonických preletov v Black Velvet 8A a cez sektor Arch valley sme sa pomaly pobrali domov. V Arch valley sme s Rasťom nechali ešte posledné sily a kožu v campusovom probléme The good seed 7B+ a večer sme teda tiež mohli únavu utopiť v perlivom moku víťazov a otupiť ním bolesť rozdrásaných brušiek na prstoch.
Je pred nami už len posledný týždeň a boľavé unavené telá je už stále ťažšie prinútiť k lezeniu. Bojovať sa ale má do poslednej chvíle a domov sa nemôžeme vrátiť oddýchnutí, preto bude možno ešte záverečný špurt celkom zaujímavý. O ďalších cli-fi prelezoch od Adama ani nehovorím...
Myslim si ze to beres prilis sportovne. Mozna by to byl slusny report o boulderovani nekde s Adamem a par boulderistu by si to se zajmem precetlo, jen kdyby jsi tam nedaval stale dokola uvahy o smyslu tveho lezeni a lezeni obecne. V podstate jsi naznacil, ze kdyz vidis lezt nekoho lepsiho, tak te to znacne psychicky rozhodi, jelikoz uz ti zbyva jen bud se zavrit do sklepa s kampusem a za 2 roky vyjit silny jako nikdo/to nefunguje/ anebo se ztratit z lezeckeho prostredi nadobro/to naopak funguje velmi dobre/. Ovsem podle tve filosofie by tedy nakonec zustal jen jeden jedinec, ktery leze nejlepe a proto to ma smysl. Jenze s kym by pak lezl???
/ Podivej trosku jsem to nadsadil, nicmene napr. pro mne ma lezeni smysl, ktery nedokazi definovat a presto mi to dava temer veskerou motivaci a popravde je na svete lezecky i par lepsich lezcu. Ohledne toho smyslu lezeni staci trosku cist lezecke casopisy a myslim, ze to mnozi slavni i mene slavni horolezci rekli uplne skvele a to vlastne Adam Ondra ani jeste nebyl na svete./
Pravdepodobne uz svet boulderistu nikdy nepochopim a je snad i jasne ze o to ani nestojim. Neurazim, jen na to uz treba nemam roky nebo tak.
Ty jo, Martasi, myslím že rokama to nebude, spíš možná neschopnost vykouknout ze svojí ulity.
Motivace k lezení mají různí lidi různé, a to, že ty nějakou cizí nechápeš, neznamená, že není v pořádku. Nevztahuje se jenom na bouldristy, ale obecně na ten přístup k lezení, při kterém se snažíš posouvat svoje limity. A problém není poměřování se s jinými, ale právě ty limity, které se snažíš posunout a víš, co to stojí úsilí.
Článek je parádní. A mimořádný jsou právě ty úvahy. Report, co kdo dal předevčírem a co včera ráno, v poledne a v čem si dotrhal prsty na závěr, to by byl jeden z tisíce článků.
Tomasova série na Climb.sk je jedno z nejlepších čtení o lezení, co jsem za delší dobu četl. Chytrý, bez mindráků, a skvěle napsaný - prostě paráda! (A to nejsem bouldrista :)
No ale ja motivaci Tomasa chapu uplne naprosto dobre, jen nesouhlasim s tim jak o tom pise. Ja jsem totiz take ctizadostivy a chci take lezt lepe nez me okoli. V podstate je dle meho pozorovani takova vetsina lezcu, co neskonci s lezenim hned pri zalozeni rodiny a nebo firmy. Jde vsak take o to, ze to nejde donekonecna a hlavne to posouvani limitu drive ci pozdeji nutne skonci i u Tomasa. No a co pak?
Zdá se mi, že Tomasovi rozumím velmi dobře, dává mi to smysl. Bušíš, snažíš se, sbíráš motivaci a tak. Věnuješ lezení a tomu, aby ses někam posunul, spoustu energie. A pak se naprosto reálně, tváří v tvář setkáš s někým, kdo se pohybuje nad hranicemi tvého chápání, tvých možností. V tu chvíli si silněji než jindy uvědomíš limity svého snažení, najednou se sám na sebe a to všechno podíváš zvenku a intenzivněji si pokládáš otázku, jestli to vlastně má smysl, a jaký.
Jasně, ty 2 možnosti, který se tady v téhle fázi v článku nabízejí, asi nestačí, určitě ne trvale. Člověk zřejmě jednou bude muset najít i něco lepšího. Možná to najde v situaci, kdy takovou věc bude potřebovat. Rozumím tomu tak, že ty 2 možnosti nejsou odpověď - ta zůstává otevřená. Pro mě je parádní už to, že se takováhle otázka, proč vlastně, v článku otevřela. A skvěle podaný se mi zdá ten proces, jak k tomu dojde: skok do reality (čili facka).
to co pises, beriem na 100%.Rovnako ako moj vylev bol cisto subjektivny a uvaha, je vacsinou v rovine "co keby?" aj tvoj komentar beriem ako subjektivny pohlad na tu istu problematiku. O motivacii pisem pomerne casto a to aj preto, ze za tych niekolko rokov co leziem sa menila podobu pomerne casto. A aj aktualny stav beriem ako prechodny. Dnes ma motivuje zlepsovanie sa, za pol roka uz budem mozno iba pozitkar a cela motivacia bude plynut z cistej radosti z lezenia a prirody ako pisal uz niekto v nizsom komentari... moja uvaha bola v skutocnosti produktom jedneho vecera s vinnym katalyzatorom a nie je to v ziadnom pripade nejakym mojim zivotnym kredom. Skratka, ked som niekde dlhsie odstrihnuty od reality, rad sa zamyslam nad zivotom a niekedy mam pocit, ze ma zmysel sa o niektore myslienky podelit formou clanku a pripadne ich dalej rozvinut v diskusii pod nim aj s ludmi, ktori so mnou zrovna nesedia pri otvorenom cabernete...
Chtelo by si to rozmyslet zda clovek leze proto, ze se s nekym chce srovnavat nebo zda leze sam pro sebe. V prvnim pripade asi nebudes nikdy spokojeny, protoze bude porad nekdo lepsi nez ty... V druhem pripade, kdy lezes sam pro sebe, pro vlastni zlepsovani, pro radost z pohybu, z pekne prirody, z party lidi kolem tebe atd., tak ma clovek motivace hromadu :)
Pěkný článek, to každopádně. Ale jedna velmi podstatná informace tam chybí a to je kde vlastně lezení probíhalo...Nebýt jednoho komentáře, kde se autor zmiňuje, že jde o JAR byl jsem celou dobu v mylném domnění, že to jsou fotky z USA:))
Tož, pro Hurvajze, on je to článek převzatý z Climb.sk, jak tu už padlo, a tam je to už několikátý díl parádní série. A tam všichni vědí, odkud ta série reportáží je.
Tomaso nám poslal článek hlavně kvůli Adamoví, který v Africe za jejich pobytu vylezl ten těžký boulder Monkey Wedding. Takže článek není de fakto převzatý. To jen pro pořádek.
Super článek (články). Díky za ně a také za rady a pomoc přímo na místě. Nebyl to špatný srpen. Tak snad brzy někde v Evropě, nebo za rok opět na místě činu.
Ahoj Tomaso,
Dodej sem postupne chronologickyi i ty ostatni dily at je na co koukat a at je co cist a at muzeme tise zavidet...
Ten co byl nejdal v Ospu
Registrace
Metodika
lezec.cz
Neviem čo ženie človeka k tomu, aby sa zlepšoval, čo mu dáva ambície. Netuším, prečo chceme liezť stále vyššie čísla.
GPS a mapové aplikace