V polovici mája som spoločne s ním začal prípravy a koncom tohto mesiaca v sobotu 28.5.2016 sme uskutočnili
prvovýstup. To, čo sme pri ňom zažili, naozaj stojí za zmienku. O siedmej ráno som sadol do auta a zašiel za Ondrejom do Spišskej Belej. Ten ma už očakával s celou možnou výbavou. Do kufra sme naložili okrem všetkého potrebného materiálu na zaistenie cesty aj veľké batohy s jedlom, náhradným oblečením, extra super vŕtačku a lezeckú výstroj. Dotlačili sme si tam aj bicykle.
A zrazu čo vidíme. Obrovské ťažké sivé mračná visiace nad Popradským plesom. Dvakrát na nálade nám to zrovna nepridalo, takže sme zavolali na chatu pri plese. Telefonát ešte viac sklamal, vraj tam prší. Po chvíľke čakania a neuveriteľne silného hypnotizovania počasia, predsa len sa vyčasilo. Zaváhať čo i len sekundu by bola škoda a už sme frčali.
Zaparkovali sme auto, vytiahli bicykle, naložili asi stokilové ruksaky na chrbty a šup hore do kopca asi štyri kilometre na Popradské pleso bez prestávky. Pot z nás stekal cícerkom, ale nezastavili sme sa a vyšliapali na našich tátošoch až hore. Po ukrytí bicyklov v lese sme pokračovali jednoduchým chodníkom ku Symbolickému cintorínu. Náladička sa nám samozrejme zlepšovala a pod vyhliadnutou stenou som už s Ondrejom sršal optimizmom a plným priehrštím horolezeckých poznámok.
Každý lezec iste pozná
tatranskú žulu, preto dobre vie aká je klzká keď je mokrá. Neostávalo nám nič iné ako chvíľu vydržať pokiaľ ju slnko aspoň z časti nevysuší. Trvalo to necelú hodinku, počas ktorej sme sa pekne usalašili a pokračovali v predošlých horolezeckých úvahách.
Úsmev na tvárach nám však čoskoro zmrzol, keď sa odkiaľsi privalilo ohromné mračno a začalo hrmieť. Ondrej bez váhania vstal a zavelil:
„Miro, ideme!“ Viac mi netrebalo. Rýchlo sme sa ustrojili, vzali všetku potrebnú výstroj s dvomi 60 metrovými lanami a materiál, nevynímajúc vŕtačku, dobre sa obliekli a hop na stenu.
Ondrej liezol
prvú dĺžku. V podstate tam bol aj najťažší úsek, nielen z prvej časti, ale z celkovej vytýčenej trasy. Hneď od začiatku sa Ondrejovi strašne šmýkalo, čiže mal naozaj čo robiť. Zo začiatku si len „jemne zanadával“ aké je to klzké a mokré, po chvíli už svoj expresívny prejav vykrikoval naplno až pokým sa nedostal ku prvému štandu. Mne len zdola krútilo kútikmi úst na každú stranu.
Májová - ve stěně - Ondrej
Potom sa mi ohlásil vysielačkou a vytiahol prameň lana, pretože sme liezli na tzv. „dvojičkách“. Na jednu časť lana som mu pripevnil náš mega ťažký ruksak, naložený od spodu do vrchu. Asi najpríznačnejší názov preň je „sviňa“. Tá nálož sa predsa len Ondrejovi podarila akosi vytiahnuť na prvý štand. Potom nasledovalo moje: „Lezieéém.“ a Ondrejove: „Istiíím.“ Znamenie, ktoré vyzýva k činu.
Začal som zdolávať prvú líniu aj ja. Priznávam pri kľúčových miestach som mal ozaj čo robiť a v pravom zmysle slova horolezeckého „zabojoval som“. Dokonca som si zaliezol aj „na sokolíka“, no po chvíľke ma to prešlo, pretože som nemal chuť nabiť si držku na tak klzkej stene, čo by sa skôr alebo neskôr stalo.
Májová - ve stěně - Miro
Konečne som pri Ondrejovi. Prebehla výmena materiálu.
Druhá dĺžka celkového výstupu pripadla mne. Neskutočne sa teším, no čo čert nechce, je ohavne mokro. Čo teraz? Tráva, blato, voda všade. Lezečky utieram raz do jednej nohy, raz do druhej, teda presnejšie odniesli si to nohavice. Po pár minútach utierania to vzdávam. Šmykľavo, nešmykľavo, leziem ďalej.
Pri druhej dĺžke, ktorú môžem s určitosťou považovať za najľahšiu, sú aj dve päťkové miesta, ktoré majú vyšší stupeň náročnosti. Ale aj toto som s prehľadom zvládol, akurát niekoľko metrov pod druhým štandom ma kvalitne šmyklo. Pád bol skoro istý, ale nejako som to vyrovnal a ustál. „Konečne som tam.“ povedal som si sám pre seba, vzal vysielačku a ozval sa Ondrejovi.
Postupovali sme tak isto ako pri prvom štande, no pri komunikácií tak odporne fúkal vietor, že sme sa ani v tých vysielačkách skoro vôbec nepočuli. Po asi takých pätnástich minútach čakania, čo odrazu vidím. Zadychčaný Ondrej lezie za mnou aj so „sviňou“ batohom. Vybojoval sa s ním až hore ku mne, pričom sa z neho lial pot ako z koňa. Pri takom náklade sa však ani nečudujem.
Polovica cesty za nami a počasie začína opäť štrajkovať. Privalili sa tmavé mraky, rozfúkal vietor. Raz vykúkalo slniečko o pár sekúnd nás bičoval vetrisko. Ondrej neváhal, bez slova a rýchlo prekladal svoj náklad ku mne na druhý štand.
Tretia dĺžka čakala práve jeho. Bola to trasa zložená hlavne z rovnej pätnásťmetrovej platne, v ktorej bolo šesť metrov lezenia kľúčovým krokom. Našťastie aspoň tento kúsok cesty prebehol bez väčších komplikácií a s ľahkosťou skúseného lezca sa vyšplhal na tretí štand.
Opäť sme sa vysielačkou uistili, že je všetko v poriadku, naložil som „sviňu“ na plecia a začal liezť. Ruksak ma ťahal opačnou stranou ako som chcel, a aby toho nebolo málo začalo pršať. Síce krátka prehánka, ale dosť výdatná. Nič iné mi neostávalo, ako sa prikrčiť ku stene a prečkať. Dážď ma príšerne premočil, ale najhorší bol ten prúd vody čo mi stekal dolu prilbou.
Začali sa mi šmýkať lezečky. Zas! No tentoraz to bolo omnoho horšie. Ešteže mi Ondrej zakričal, či mám pri sebe tiblock. To je nápad. O chvíľočku som mal z tiblocku, karabíniek a jednoduchej slučky urobené šplhadlo, vďaka ktorému som poľahky vyzumaroval k Ondrejovi. V tejto časti som získal najviac modrín a škriabancov z prvovýstupu Májovej cesty. Ondrej ma už netrpezlivo vyčkával, ale vôbec nie so strachom v očiach, ale s vytešeným a škodoradostným úsmevom vytŕčajúcim spod jeho goratexovej bundy. Samozrejme neodpustil si ani pár poznámok: „No, čo Miro? Zmokol si? Šmýkalo sa ti?“
Konečne sa vyčasilo. Troška oddychu a čakala nás
posledná dĺžka. Dá sa povedať, že je to ľahší dvojkový terén, kde je úžasná trávnatá polica. Na nej sme si fajnovo posedeli, oddýchli, niečo zajedli, slnili sa a hlavne kochali sa krásnym výhľadom. Okrem toho sme dotiahli aj jeden nit, prebrali materiál a ako správny horolezci dali „selfie“.
Májová - vrchol
Tak som zobral veci od Ondreja a ťahal poslednú dĺžku, už bez našej povestne „sviňe“, pretože batoh sa zasekol. Vtedy prestali fungovať batérie vo vysielačkách, našou jedinou komunikáciou boli vzájomné hurónske pokriky. Bola to rýchle vylezená posledná dĺžka, ako pre mňa i pre Ondreja. Spoločným úsilím sme vytiahli batoh a začali zostupovať na naše obľúbené miesto.
Po krátkom oddychu, pretože sa opäť začalo zmrákať, sme sa rozhodli túto nádhernú plošinku opustiť a zísť dolu. Človek by povedal, že to najťažšie má za sebou, ale náš čakali ďalšie prekvapenia.
Počasie sa rýchlo zhoršovalo. Ondrej ešte chvatne pripevnil reťaz na posledný štand, ja som urobil uzly na konci lana a začali sme zlaňovať. Ondrej šiel ako prvý, úsek dlhý približne 50 metrov. Na skalnú stenu sa začala pomaly lepiť hustá hmla. Zakrátko sme už jeden druhého nevideli a ja som nemal ani len tušenia, kde sa môj spolulezec nachádza a ako mu to ide. Keďže vo vysielačkách boli nefunkčné, museli sme jeden po druhom vrieskať ako na bitevnom poli, ale kvôli silnému vetrisku naše hlasy zanikali v nenávratno.
Začal som vykrikovať:
„Ideeééém.“ a zlaňovať k parťákovi cez tú odpornú hmlu. Na štande pri Ondrejovi, sme začali sťahovať prvé lano s malou dušičkou a očakávaním. Každý kto lezie vie, že lano sa môže kedykoľvek a kdekoľvek zachytiť, no našťastie nám sa to nestalo. Pokračovali sme v ceste nadol. Ondrej šiel opäť prvý, hmla už ustúpila, namiesto nej však začalo popŕchať.
„To naozaj nie je možné, čo nám to počasie stvára.“ zamýšľal som sa, keď tu nečakane kamarát vykríkne: „Počkaj! A keď nám nevyjde lano?“ No paráda. Radšej zlaňujeme posledných 60 metrov „na dvojičky“. Konečne sme dole. A potom posledné povzdychy nad sťahovaním lana. Ako inak jedno sa nám muselo niekde zachytiť. Zúfalo sa po ňom vešiame ako dvaja orangutani, kým sa nezvlieklo dole. Druhé išlo ako po masle.
Májová - pod stěnou
Ďalej sme už robili všetko v rýchlosti, aby nás opäť nezlialo. Jazda bicyklom späť k autu bola super. Na parkovisku sme sa po namáhavoch dni začali zase vyškierať od radosti nad dokončenou
Májovou cestou. Podali sme si ruky a jednohlasne vyslovili: „Bili sme sa s ňou ako levy!“ Ten pocit únavy pri odchode bol tak príjemný, že si niečo podobné ešte určite chceme zopakovať. A či bude počasie také alebo onaké, nám je to už jedno. Dnes sme zažili klzké skaly, blato, dážď, hmlu, vietor, no skoro všetko.
Májová 7- topo