Cesta to je nádherná. Nikdy nezabudnem na to lezenie, ktoré nemalo konca a ja som mal pocit, že to vedie až do neba. Tento článok však bude o niečom úplne inom.

V poslednom čase som sa pár krát stretol s negatívnym postojom na nové cesty. Išlo hlavne o osadené istenia a vzdialenosť medzi nimi. Naposledy to bolo pri čítaní článku na DŽC, kde sa písalo o Benešákovom  preleze  novej cesty a následnom Adamovom opakovaní. Po pár gratulačných  príspevkoch sa  debata zvrhla na to, že v Žlebe sa už nedá ani poriadne zaliezť, že sú tam všade borháky po dvoch metroch, že to tam novými cestami akurát ničia, kde je kto doma, čo sa smie a nesmie.
Nie som síce preborník v prvovýstupoch oproti borcom čo ich majú stovky,  ba dokonca tisíce, ale nejakú skúsenosť s robením ciest mám a vlastný názor tiež. Niekedy mám pocit, že Ľudia chcú zastaviť čas a nechápu, že aj lezenie má svoj prirodzený vývoj a posúva sa ďalej dopredu svojou cestou či chceme, alebo nie. Veľa krát totižto kritizujú ľudia, ktorý o tom vedia ešte menej ako ja, cestu videli akurát z turistického chodníku a najväčší borec je ten, čo v krčme vykríkne: ten kruh som mu vytĺkol Ja! Našťastie mne nikto nič nevytĺkol, ani som osobne neriešil takýto konflikt, takže to môžem brať ako nestranný pozorovateľ a neviesť tu nejakú osobnú vojnu.



Pre mňa sú pri prvovýstupe sväté tieto tri veci:
Robiť cestu zdola! (nezlaňovať, neskúšať či to pôjde, alebo nie) 
Dať kruh na správne miesto! (najvhodnejšia pozícia na cvaknutie, bezpečnosť)
Osadenie kruhu! ( poriadne zalepiť, alebo zatemovať )
                                                                      Veža XYZ
Pred 40 rokmi: Išlo lezcom o dosiahnutie vrcholu veže, hľadala sa tá najjednoduchšia cesta.
Pred 30 rokmi: Na vrchole už síce niekto bol, ale tamtá špára je tiež pekná a mohla by byť aj trochu ťažšia. Urobíme ju, nie?
Pred 20 rokmi: Vidíš tú hranu? Celkom chytovatá, to by mohlo pustiť. Vytiahni kovárnu to bude pecka.
Pred 10 rokmi: Liezol som tú špáru a pozeral som do tej steny vedľa, normálne tam sú také lišty že to pôjde úplne v pohode.
Dnes:  Boháča to je krásna veža. Obehol som to, ale všetko je vybraté a tamtá stena je úplne ako sklo. To nepôjde. Poď nájdeme niečo iné.                                                                                                                                                                                                               

Na tomto jednoduchom príklade sa dá krásne ukázať vývoj prvolezenia a tak isto aj vzrastajúci počet istiacich bodov v jednotlivých cestách.

 
• Prvá cesta má len jeden kruh. Leziete komínom na predvrchol, prekrokom ku kruhu a stavaním zo sedačky na vrchol.

 
• Druhá cesta už má kruhy dva. Leziete krásnou špárou ktorá sa v desiatich metroch nepríjemne rozšíri (kruh), ďalej na koniec špáry (druhý kruh) a stenou na vrchol.


• Tretia cesta má tri kruhy. Pod hranou je nepríjemný dopad z veľkých blokov, takže prvé dva kruhy sú osadené nižšie aby nehrozil pád na zem, ktorý by mohol mať fatálne následky pre lezca. Ďalej po hrane (hodiny), hranou cez tretí kruh na vrchol.

 
• Štvrtá cesta má kruhy štyri, pretože ide o extrémne ťažké stenové lezenie bez možnosti založenia vlastného istenia (uzol).

Táto moja vymyslená veža má stále svojich dvadsať metrov a pritom každá cesta má iný počet kruhov.
Ako to je možné?
Niektoré faktory nám môžu pri prvom pohľade na cestu uniknúť a pritom majú veľký vplyv  na umiestnenie a počet istení. Línia a členitosť steny, možnosť založenia vlastného istenia, kvalita a pevnosť materiálu, nástupový terén pod cestou (dopad), ......a v neposlednom rade psychická zdatnosť prvolezca v daný deň. Poznáte to nie? Ste rozlezený, namotaný a pustíte sa do cesty popod ktorú už niekoľko rokov iba chodíte a sú dni keď leziete ako drevo a ďakujete bohu za každý kruh čo vás cestou stretne.
Predstavte si že by boli všetky cesty rovnaké. Existovali by iba športovky! Alebo iba vraždy! Nebolo by to lezenie nefarebné a nudné? Možno by si mnohý z Vás čo kritizujete ani nezaliezli, cesty by boli akurát pre bláznov bez mozgu, alebo svalnatých gymnastov.



Čo je zlé na tom že každá cesta je iná a každý prvovýstupca to robí a cíti inak? Cikán vylezie špáru bez kruhu, Tomajda s Benešákom spravia krute  ťažkú hranu, Mocan zase objaví nejakú novú vežu, Špek v Klokočí otvorí ďalšie peklo čo si kurva dlho počká na nejaké opakovanie a Bělina aj napriek svojmu veku je nadšenec a dokáže sa radovať aj z päť metrového kvaku.
Mňa na lezení baví práve tá farebnosť a možnosť výberu. Dať si cestu ktorá sa mi páči, na ktorú sa akurát cítim, na ktorú som dokonca v zime trénoval, alebo dozrieť ako víno na cesty o ktorých iba snívam, chodím popod ne a nechápavo s úctou obdivujem fyzický či psychický výkon prvolezcov. 


PS1: Na svete je toľko ciest, že každý má možnosť si vybrať, nie?
PS2: Ešte som na pieskoch neliezol a nevidel cestu čo má istenia po dvoch metroch, ako sa často  spomína v kritikách. (samozrejme že poznám iba malé percento ciest a oblastí)
PS3: Pre Ľudí, čo nemajú zaschnutú pečiatku v novom preukaze z horolezeckého kurzu a lezú tak akurát  po internetových stránkach. Nebuďte tak prísny a neštudujte tie pravidlá tak pozorne!
PS4: Pre Ľudí, čo im pečiatka zaschla už dávno, sedia za kompom a prudia. Berte si príklad od Ľudí z PS3 a nenoste do skál meter!
PS5: Mier!
                                                                                                                                              Smolo