Ta do scény skóby tréba mác, do píči, nééé... zaznie pri zatĺkaní tej prvej ranná

Suškiho hláška. Už pri balení matrošu sme sa rehlili, keď Suški írečitou spišačtinou citoval partu lezcov z vychódu. Jeden z nich touto vetou ukončil debatu hi-tech borcov z hlavného mesta o najnovších istíktach. Následne zaťal ručne robené motyky do ľadu a zmizol v diaľke.
Pod sebou mám dva vyškerené ksichty a komín, pred sebou špárku pri ktorej argumentujem že som v Tatrách a teda nepôjdem špárkou s nohami na trenie, keď mám dva metre vpravo štvorkové koryto. Samozrejme, z bezpečia nitov sa ozýva: “..heš do špáry, však si prišiel liezť šesť plus a nie štyri..“ alebo „..neser sa, veď my si chceme zaliezť..“, či „..si sotva päť metrov od štandu, tak keby niečo, letíš kúsok ku nám a kúsok dole a veď štand je tutový...“. Tak ma aj presvedčili a šup ho frenda, nastúpam, aha aká špárka, tak kým dobre stojím zabúcham skobu, ktorú do scény tréba mác, néé a začnem fučať. Musím sa dostať do dobrých spoďákov a odtiaľ vpravo pod previs. Viem že sa nesmiem za spoďákmi veľmi načahovať, lebo sa mi lezky prestanú trieť o skalu a ... „Dobre ideš, drž to, zváraj“. Chlapi sú kamoši. Mrknem pomedzi nohy, miesto jedného ksichtu foťák. Tak vystrúham ďaleký krok, nech mám niečo pre fanynky. Možno potom skôr dajú.


Zase jedna riťovka ...

Krok vyšiel a už som v spoďákoch, nohy vysoko, juj celkom ako na vápne, akurát tá šnúra nitov sa podo mnou neleskne, ale čo, erárna skoba je tiež super. Stačí cvaknúť a už je z brutality opäť šestka. Previsok má byť o pol stupňa ťažší, ale nevyzerá až tak zle. Prinajmenšom vidím kde budem visieť a kam pichnem frenda a potom už nejako pustí. Drapsnem špáru, noha na kozu (odkukal som na buldrovke od reprezentanta). Chvíľu je frend medzi rukou a skalou ale potom sa to nejako upraví a už som hore. Istenia dávam kde sa dá, jednak sa mi hneď zdá svet krajší a jednak sa zbavím tej eigerovskej výstroje, čo som na seba v strachu navešal.
Vľavo za krátkym traverzom sa smeje Čiernobiely sokolík. Po ceste je nit, tak proč bychom se báli, na tatranské skály, tidláj, tidláj dá. Bratia Česi sa veru blysli, dĺžka je super, takmer päťdesiat metrov, dva nity tam kde sa fakt nič nedá dať, stále púšťa.
Teplo, teplo, teplúúčko, len chlapi dvadsať metrov podo mnou prestali povzbudzovať a trasú sa viac od zimy ako z môjho bicyklovania. Žltko sa snaží ohriať ruky pod pazuchami a aj z tej diaľky vidím ako krčí nosom keď ma sleduje. Síce sa trochu klepem, ale držím sa.
Zrejme sa tešil, že sa pod previs vrátim vzduchom ako posledne na Volovke a morálne zdecimovaný mu prenechám dĺžku. Ha, to určite. Sám si vybral tú prvú a ani sme neťahali stebielka (ťaháš kratšie = ideš prvý). Sušky typicky prehlásil že je to naša cesta (ochorel mu parťák), ale že keď na to nemáme, rád nám ju vytiahne.
Pučím sa v sokolíkoch, nohy nič moc, ale na ruky super, len treba vyvažovať. Trochu pobicyklujem ale strach je mocný čarodej a pomáha mi na policu. Žltko zrejme opäť krčí nosom.
Ešte ráno mi nebolo všetko úplne jedno. Tento rok sa nám však darí. Na veľkú noc Paklenica, potom všelijaké skalky, skúšali sme dokonca aj osem. Ale šesť plus je pre mňa stále hrozivé číslo. Najmä v tatrách. A toto je iste ťažšie ako „krajne ťažké“ podľa Gálfyho a Urbanoviča, čo sme liezli včera. Akurát nás z polovice cesty odohnal dážď a keď sme pod stenu sťahovali mokré laná, mraky sa roztrhali a začalo piecť slnko. Fuj, frustrácia z visiaceho pytla. So zvesenými hlavami sme sa vracali dolinou. Hrozne sme sa hanbili, že nie sme ako naše vzory zo stránok Kolleráka, čo zdolávajú ozrutné steny vo vetre a snehu, zubami - nosami.
Ding, ding, ding, ding, ding ... ta do scény skóby tréba mác, néé ... karabína, slučka, karabína a stúpam ďalej. Vypliešťam oči na nit o osem metrov vyššie a vravím si, že ojojéj, ešte tieto rajbásky ojekabátim a už som tam. Chalani usúdili, že mám najhoršie za sebou a spokojne si debatujú. Zrejme o ženách. Alebo o horách. Riešili sme to už včera v krčme, neodradila nás ani maďarská predkapela.
V tope píšu za päť a ja som dúfal že ten nit bude už štand. Nieje. Navyše sa k nemu nejako musím dostať. Mozog opäť prehráva strašidelné video: vysoko nastúpam, siaham po chyte, chyt nikde, ešte chvíľu tľapkám platňu po brušku a ... „Kľúd, založ si, neponáhľaj, popozééraj“ ozve sa zdola. Suški, díki.


Sušky siaha na oblinky rád

Idem sa pozrieť po malej poličke doľava, tuším tam za odštepom škáru. Ajha, presne na ten dužník čo som včera vytĺkol ...ta do scény skóby tréba mác, néé. Už je lepšie, z boku tiež vidím ako ďalej. Vraciam sa do platne a po metrovom kyze na bočák nastúpam, to je super, všetko vymyté vodou, nohy vo vaničkách. Menší problém je s lanom, ktoré samozrejme cez všetky tie moje psychické opory už po tridsiatich metroch nechce ísť. Meter si stále potiahnem, nastúpam a tak ďalej. Ku nitu už len ľahšie a ľahšie, veľké chyty a cvak, v bezpečí jak oný v onej. Od nitu ešte takých šesť metrov ku previsku, vidím že k nemu nič nezaložím.
Chvíľu rozmýšľam o štande, teda rozmýšľal som dosť názorne, lebo k nitu pribudla ďalšia skoba. Včerajšie pocity ma však stále štvú. „Však si lezec, veď tu máš nit, tak čo.“ Chalani z toho mávajú dobrú srandu, keď si takto nahlas pomáham v problémoch. Skobu nechávam skobou a idem na rajbasy. Podlepené lezky sú super, nie ako tie druhé púzdra na husle čo som v nich minule zhučal. „Dnes to bude inak. Proste to dám a hotovo.“ (chlapi by sa zas pobavili). Dobre sa postavím a previsok ani nieje previsom. V rukách veľké chyty a aha, polica ako letisko a pred nosom štand.
Juchuchuchuchú poskakujem po polici a teším sa na celú dolinu. Neuzemnia ma ani hlasy zdola: „ No čo jé, šak nám tu omrznú gule“. Spievam si ďalej, pomedzi to sa zaistím a kričím, že zruš a doberám a polloďák a že istím. Za chvíľu je podo mnou aj Žltko, vraví síce že nič necítil lebo ma skrehnuté prsty ale spolu so mnou spieva mesečina, mesečina, johojoj.. aj keď nevie ani jedno slovo. Škeríme sa na seba. Precvakávam červené a kričím poď istím.
Vymieňame si dojmy. Už je pri nás aj Sušky, tiež sa mu dĺžka páči, už menej to, že nevytĺkol moju skobu. Ale čo, pri zlaňáku pošpekulujeme. Preberá matroš, a pokračuje do komína. Za chvíľu je hore, štvorka je mu nič, my sa tiež ponáhľame. Už hodnú chvíľu sa zbiehajú mraky a je aj dosť hodín. Ráno sme po návšteve popradského pohostinstva trochu prispali a ja som liezol dosť pomaly.


Zlaniť stenou nieje sranda

Zlaňák prebehol takmer normálne, akurát som chvíľkovým ohlúpením minul náš štand a skončil na pilieriku zavesený v starej slučke. Ešteže máme šesťdesiatku, vyšla presne. Keď som však zakričal: „voľné“, lano sa vyplazilo hore. Zostal som v strede steny a bez lana. Cítil som sa, moji drahí, celkom nahý. Ale Sušky je odborník na práce vo výškach, snáď ma tu nenechajú, vravím si pomedzi invektíva na svoju osobu. „Žltkó, som kus vedľa“ kričím na zadok čo sa objavil v komíne. Krúti hlavou a zase krčí nosom.
Nenechali ma tam (čo je zrejmé aj z toho že toto píšem), pivečko som im poplatil. Kamarátom. Akurát tá skoba mi tam ostala, ale však čo, veď v scéne skóby tréba mác, nééé. 



Na jednom z vrcholov

foto: Sušky, Andrejka
fakty: http://www.tatry.nfo.sk/stena.php?kod=00370809:Batizovský-štít:2448


Slovníček:

scéna – (někdy i ščana) přírodní útvar často využíván k úniku z reality
skóba/skóby  – skoba/skoby 
rehliť sa – nic perverzního, řehtati se, nebo i smíchem pukati
hi-tech borec – praha-manekýn, ty vole, vole
motyka (pozor neplésti s Motykou) – krompáč, krumpáč nebo i motyka
špárka – skulinka (pre Papuša : die Fugchen)
šup ho tam  (často se užívá i dzig ho tam) – v tu ránu ho tam nandal
šestka  – pro hi-tech borca nepříliš zajímavá číslice
Kollerák  – lezecký magazín (proslulý autorem současně lezoucím, fotícím i píšícím)
gule – koule, lze využít i termín varlata