Je skoro ráno, keď sme dorazili na parkovisko ktoré je ešte prázdne. Na to sme náležite hrdí, lebo nepatríme k ľuďom, ktorí sa vyžívajú v skorom vstávaní.
Prezujeme sa a s naloženými batohmi vyrážame pod našu stenu. Ticho ruší vrzgot snehu a vlastný dych. Je zaujímavé počúvať toto duo. Dala by sa podľa toho zložiť raperská pesnička. Batohy ako zvyčajne začínajú prikurovať a tak si dávame prvú krátku prestávku, aby sme si vyzliekli bundy, ktoré nás doteraz hriali. Druhú prestávku si dávame, keď konečne vidíme náš cieľ, ktorý tu stojí hrdo a pyšne ako pred týždňom, keď nám dal košom. V hlave nám víria myšlienky, lebo tie zážitky ktoré sme tu prežívali nám nedali spať celý týždeň a preto sme tu znova. Konečne sme pod našou stenou.
foto by © archive Samko
Obloha je bez mráčika a slnko už osvetľuje protiľahlé svahy. Prezliekame sa a dávame jednu cigaretku. Preberáme matroš a keďže chceme byť čo najľahší nechávam dole aj goráčku a riskujúc, že na zostupe mi môže byť ešte dobrá zima. Máme ešte čas a tak mlčky čakáme pokiaľ slniečko spraví viacej svetla a zdvihne trochu teplotu. Ja si v duchu premietam celú cestu ( v duchu je to také ľahké ako v krčme po pár pivách).
foto by © archive Samko
Po ďalšej cigarete vyrážame do prvého snehovo ľadového poľa, ktorý v skutočnosti je skôr žľabom ako poľom. Ale takýchto miest zo snehom je v stene naozaj málo. Sneh končí a žľab sa dvíha a zužuje. Sneh sa na skale neudrží. Krátka položená platňa nás doviedla k Božskej špáre. Tá je naozaj super, lebo sa dá dobre odistiť a aj keď je kolmá, preliezame ju celkom rýchlo. Špára končí na Polici pri suchom strome. Tu sa dá dobre oddýchnuť, lebo nás čaká nepríjemný Obrovský kút, ktorý začína malým bruchom. Tu začínajú ťažkosti ale dá sa. Kút nás dovedie do Jaskynky, ktorá je malá a nedá sa v nej ani trochu oddýchnuť, iba ak by ste boli nejaký vtáčik. Skala je kolmá až mierne previsnutá a mne začína byť zase horúco aj keď je pod nulou. Mačky škripocú a zúfalo sa snažia ustáť na malých skalných stupoch. To už som v traverze. Nazvali sme to Božský traverz, lebo je to naozaj pekné lezenie ktoré nás dovedie k ďalšej špáre, tentoraz je to Ťažká špára. Je mierne previsnutá a strašne vypľúva, stupy skoro žiadne a na zbrane ďaleké prešahy. Často ani neviem na čom tie hroty vlastne držia. Ešte jeden ďaleký prečah, riadny náprah a zbraň konečne dobre drží v tráve, ktorá je super premrznutá. Konečne niečo, čo dobre drží, ešte druhú zbraň zaťať, trochu oddýchnuť a vyliezť na Policu spásy. Polica je super. Dá sa na nej stáť len tak tak, ale človek môže vyklepať ruky a poutierať pot poprípade vytrieť zadok J. V prípade, že vás zastihne tma, tak tam môžete zabivakovať po sediačky. Dá sa tu aj dobre zaistiť a tak sa môžem sústrediť na najťažšiu pasáž tejto cesty. Bol by som veľmi rád keby som túto Fucking škáru mal za sebou, ale ja som stále na Polici spásy. Po naozaj dobrom oddýchnutí začínam liezť, alebo lepšie povedané, bojovať zo zemskou príťažlivosťou, strachom, teplom na tele a zimou na prstoch. Je to naozaj zaujímavý úsek. Skala je tu bez stupov a chytov, ak nerátam špáru. Stojím na trenie (tí čo stáli mačkami na trenie vedia čo hovorím) a zbrane mám len v jednom chyte a tým je spomínaná škára. Viem ako mám robiť nasledujúce pohyby, ale strach, alebo čo to je, ma vrátil späť na policu. Znovu odfukujem a dodávam si odvahu tým, že minule som to preliezol ale len tak tak. A tak mi rešpekt zväzuje moje pohyby. Znovu skúšam. Teraz som sa dostal o kúsok ďalej a viem, že to už musím dať, lebo vrátiť sa môžem len vzduchom Nohy na trenie !!!!! zbrane v špáre, kde je diera a v tej mám obidva hroty, nadýchnuť a nohu dať pod seba na hranu škáry, kde je stup na jeden hrot aj to len pár milimetrov. Postaviť, druhá noha vo vzduchu a snaží sa na niečo postaviť, no ale aj tak ju nechám len tak visieť. Na pravej zbrani fixujem a ľavou sa snažím čo najvyššie našmátrať malú poličku. Už ju mám. Dám tam aj pravačku a dvíham sa aj keď neviem, či mi zbrane nevyletia a nepošlú ma pod policu Spásy. Zatiaľ držia a ja sa snažím zachytiť hrotom, čo najvyššie, ale nedarí sa. Ľavačka puchne. Konečne mi drží aj druhá zbraň aj keď neviem na čom drží. Nohy musím dať teraz až ku zbrani na tú maličkú poličku, čo je pre mňa ťažké, lebo som tvrdý ako poleno. Teraz som vykrútený ako paragraf, trochu odfukujem a snažím sa zaistiť. Napadlo ma, že minule som práve tu odsadol, lebo som nemal síl zapnúť laná do karabíny. Dnes si dávam lepší pozor a tak sa snažím dostať do tráv, ktoré sú nad týmto Kľúčom (tak sme to nazvali) a až potom sa zaistím. Bingo !! dnes sa to podarilo a už len nezazmätkovať. Som zaistený, zbrane v trávach a teperím sa cez toto brucho na druhé snehové pole. Až tu si poriadne vydýchnem a dám si znovu rukavice. Teraz nás čaká ešte jeden problém a to je Vrcholová stena, alebo tiež Hlava. Je to kolmá stena, ale už s chytmi pre zbrane aj so stupmi pre mňau, mňau, ale aj tu sa dá ešte spadnúť. Za chvíľku to preliezame a teraz už len vychutnávame na vrchole pocit.... Aký? Hľadám slová, ale myslím si, že netreba a že tých pár šialencov ako som ja, vie čo chcem povedať. Výstup končí zostupom a tak po cigaretke hádžeme dole laná a celou cestou zlaňujeme. Takto môžeme ešte raz vychutnať pocity, ktoré nám táto cesta nadelila.
Dole zbalíme a rozprávajúc sa teperíme do auta, ktoré nachádzame na parkovisku bez poškodenia. Potom neskôr v krčme, keď po pár beeroch, ktoré chutili naozaj dobre sme sa rozhodli tento príbeh povedať aj širokej lezeckej verejnosti, aby sa pobavila tak ako my.
foto by © archive JuroK
A určite ste zvedaví, kde sa toto všetko udialo. Ak si myslíte, že to bolo niekde vo Vysokých Tatrách, je fajn, ale mýlite sa. Ono sa to stalo na bezmennej veži na Králikoch neďaleko Banskej Bystrice. Je to 35 metrová veža, kde sa chodíme v zime často vyvenčiť, opiecť, zasmiať a čo ja viem čo ešte (o týždeň nato som si tam polámal zopár kostí). Cesta sa volá
Nas nedogoňat a je to asi
M6 ?
Takže hore zdar.