1.8.2006
Predvečer výstupu: varíme si za daďa v kempe večeru a čaj do termosiek vo výkach a pri námahe treba hodne pi, čaj výdatne sladíme glukózou je to rýchly zdroj energie. Na oblohe černota ako vlasy argentínskej krásky, nálada mustva upadá, nikto z nás neverí, e nám zajtra počasie dovolí da sa na výstup. Napriek tomu balíme do malých batohov mačky, cepín, čaj, trochu jedla, sladkosti, krém na opažovanie, čelovky, sedáky a 40m lana.
2.8.2006
Stávame o 4:00. Je riadna kosa, ale ja ju od vzruenia ani vežmi nevnímam.Hneď v stane obliekam teplé trekové gate, na ui dávam čiapku. Chalanom sa moc zo spacáku nechce, trochu nervózne ich popoháňam: nestával som predsa tako skoro preto, aby som tu teraz prelapoval v zime.
Nae auto kžučkuje tmou po serpentínach do výky 2 200m. Tu parkujeme: čaká nás prevýenie 2000m hore a potom dole. Stihneme to? Bude to v kadom prípade boj s časom. Začíname lapa o 5:20, ete v tme. Po hodine a pol lapania sme pri Täschhutte: 2 701m.n.m. Počas lapania sa rozvidnelo, ale je taká hmla, e pod nami vidíme len mlieko. Na chate si dávame kadý čaj a raňajky: čaju je príjemne veža, za 2,4 Eura pollitrová miska. Jem tie DELI tyčinku energia sa mi dnes určite bude hodi. Slintám nad raňajkami turistov, ktorí zjavne spali v chate: musli zaliaté teplým mliekom. Obzerám mapu s menami jednotlivých vrchov: Alphubel má z nich najmenej výrazný vrchol, je to vraj najžahia tvortisícovka, kam sa žudia chodia aklimatizova napr. predtým, ako idú na Matterhorn.
O 8:00 vyráame z chaty, je najvyí čas, hodinu sme sa tu zdrali. Do rúk berieme teleskopické paličky: váha sa tak rozloí aj na ruky a netrpia tak kolená. Dúfam, e sa hmla rozplynie a nám sa naskytne pohžad na okolité vrchy. A naozaj: nachvížu sa hmla trhá a spoza bielych chuchvalcov vykukuje vrcholová pička Matterhornu okamite ju fotím, fascinovaný jej tvarom. Zdá sa, e bohovia ma vyslyali.
Matterhorn vykukuje z mrakov
foto byŠ JirkaS
O 10:20 prichádzame na začiatok žadovca.Aké je nae prekvapenie, keď stretávame na úpätí žadovca dvoch žudí, ktorí sa u vracajú z vrcholu! A doteraz sme si mysleli, e máme ete celkom dobrý čas! Je to starí deduko (ale vyportovaný a s bezchybnou výbavou) a zrejme horský vodca: pýtam sa ho, kožko hodín je to ete na vrchol, ale nie je vežmi zhovorčivý: na otázku, kedy vyrazili mi odpovedá, e vtedy keď my (ako môe vedie, kedy sme vyrazili my???). Okomentuje aj moje topánky: Not good shoes! to Ti ani nebudem hovori, e som ich kúpil v Rakúsku vo výpredaji za 50 Euro, Ty mudrlant! Hmla postupne klesá dole a tak znovu fotíme náprotivnú panorámu oblasti Matterhornu. Na kameni pripevňujeme na topánky mačky a kadý berie do ruky cepín: som celkom zvedavý, ako to s nimi po žadovci pôjde, ete som to nezail.
Ide sa celkom dobre, žad je o tejto hodine ete pevný, ete sa nezačal topi. Po chvížke lapania prichádzame k prvému strmiemu úseku: sú to riadne schody dohora, naastie len pár metrov, mačky ale spožahlivo na žade dria. V sprievodcovi z tejto oblasti je písané, e by tu malo by v žadovci mnostvo trhlín - počas celej doby výstupu vak vidíme len jednu, aj tá nie je iria ako pol metra a žahko ju prekračujeme. Toto sa asi z roka na rok mení Toudy vraví, e keď tu bol pred pár rokmi, bolo trhlín podstatne viac.
Pomaly sa blíime do sedla (3 800m), kde si chceme da konečne pauzu. U je pri dýchaní cíti nadmorskú výku: človek spraví pár desiatok krokov a podvedome zastaví a to ideme posledný úsek k sedlu takmer po rovine! V sedle zhadzujeme batoh na skaly, dávame si malý obed, pijeme čaj a tlačíme do seba ďažie DELI tyčinky čaká nás najstrmí vrcholový úsek, energia sa nám určite ete zíde. Naväzujeme sa na lano a dávame si slnečné okuliare slnko je v tejto výke u dos silné. Toudy elegantne riei problém, čo s vystávajúcim lanom: jednoducho dá zbytok lana do batohu. U teraz sa pozeráme na niektoré okolité kopce a oblaky zhora je to fajn pohžad, ako v lietadle. Nakoniec je krásny slnečný deň a to sme včera kvôli upranému počasiu ani nedúfali, e sa dnes dáme na výstup! Zase sa raz ukázalo, e príslovie Nádej umiera posledná naozaj platí.
O 12:40 vyráame zo sedla a optimisticky tipujeme, e o druhej sme na vrchole. Stúpame hore úzkym chodníčkom po hrane. Ja idem prvý, za mnou Viktor a posledný Toudy. By naviazaný na lane má jednu nevýhodu: vetci musia ís rovnakým tempom. Popoháňam chalanov, mám pocit, e zbytočne stoja kadú chvížu, Viktor na mňa kričí, nech ho neahám, nervozita narastá. Hádame sa s Viktorom kvôli hlúpostiam, Toudy na nás kričí, nech sa umravníme. V horách sa vraj prejaví pravá povaha človeka
Posledný úsek je nechutne strmý: miestami a 45 stupňov, čo nám na kžude zrovna nepridáva. Chcem si strmý úsek užahči serpentínami dohora, chalanom sa to vak vežmi nepozdáva vraj som sa vežmi odklonil od prelapanej cesty a neviem, do čoho stúpam majú pravdu, volím radej istotu prelapanej cesty, nechcel by som tu zahuča dole, aj keď sme naviazaní na lano. lapeme u úplne mechanicky, cepíny dríme za hornú čas a opierame sa zapicateným koncom rúčky o sneh, ako starý dedko o paličku svah je tak strmý, e sa nemusíme ani zohýba. Netuili sme, e tento posledný úsek nám bude tožko trva, zo sedla to vyzeralo by len kúsok, no v kadom prípade je to zo sedla na vrchol ete 400 výkových metrov. Vrchol je vak na dohžad a to nás motivuje.
Vrcholovy usek
foto by Š
O 15:00 stojíme konečne na vrchole! Vrchol Alphubela tvorí plató (rovinka), take presne ani neviete, kde je najvyí bod odopínam sa z lana a idem sa prejs na miesto, ktoré sa mi zdá by opticky najvyie, keď som sa sem u tožko hodín pachtil, chcem stá naozaj vo výke 4 206 metrov a ani o meter niie! Chalani sú tak zdecimovaní, e zostávajú stá na začiatku vrcholovej rovinky. Neviem sa nabai pohžadov z vrchola obloha je v tejto výke modromodrá, vade okolo nás sú hory, vrcholky niektorých z nich sa derú dohora z chuchvalcov mrakov. Slnko je tu silné, aj keď inak je kosa: fúka mrazivý vietor. Fotím si snaď po pädesiaty krát Matterhorn, táto hora mi svojim tvarom jednoducho učarovala.
Autor na vrchole
foto by Š
Napodobňujem Viktora a robím si z vrcholu na foák aj krátke video panorámy okolitých hôr, točiac sa pritom okolo vlastnej osi. Fotím chalanov a nechávam sa aj ja odfoti na vrchole a je čas ís dole, zima začína by neznesitežná. My žudia sme zvlátne tvory, s naou hlodajúcou túbou neustále si niečo dosahova enieme sa dlhé hodiny hore, aby sme nakoniec strávili na vrchole 10 minút. Ale kadý, kto niečo podobné zail vie, e tých 10 minút stojí za to. Hore nám to trvalo aj s prestávkami 9 a pol hodiny, kožko to bude ete dole? Ale veď to u hádam nejak zbehneme, myslíme si.
Foto z vrcholu
foto by Š
Strmý úsek pod vrcholom nám vak u od začiatku dáva najavo, e to také jednoduché nebude: dole sa ide horie, ako sa lapalo hore. Nohy kladieme bokom na svah, aby sme sa na tejto strmine vôbec udrali. Naastie sú tu pribline v 50-metrových rozstupoch zatlčené elezné tyčky Toudy vymyslel, e sa budeme o ne lanom isti. Je to dobrý nápad, z tohoto týlu chôdze nás u bolia chodidlá a kadý krok je neistý je to fajn ma so sebou niekoho skúsenejieho, čo disponuje takýmito nápadmi. Ponáhžam sa dole, chcem ma toto strmé peklo čo najrýchlejie za sebou, keď sa mi zrazu mikne zle poloená noha a padám na zem: Viktor, ktorý ide za mnou vak pohotovo zachytáva lano a tak som sa skĺznem dole ani nie pol metra. Od tejto chvíže mám vak pred zmrznutým terénom väčí repekt a nažapujem opatrnejie. Konečne máme tento nebezpečný úsek za sebou, u to bude veget, akurát e u ma od batohu začína bolie celý človek. Cestou dole po žadovci nás predbiehajú 2 alebo 3 skupiny to sme naozaj takí pomalí? Po poslednej časti žadovca sa valia dolu potôčiky vody, miestami iroké a 30 centimetrov a vyhlodávajú do žadovca zvlnené ryhy. Keď prídeme pod žadovec, dávam si z úplne premočených topánok dolu mačky na slovách not good shoes, ktoré som si vypočul od vysokohorského vodcu, asi bude čosi pravdy :o). Vzruujúci moment nastáva, keď sa dostaneme k potoku: to, čo bolo ráno kžudným pokojným potôčikom, je teraz vďaka topiacemu sa snehu niekožkometrovou irokou riavou pekulujeme, ako sa dostaneme na druhú stranu. Nakoniec stúpame na mokré, vodou zaplavené kamene, pričom rovnováhu udriavame teleskopickými paličkami. Na chate sa ete zastavujeme pre Viove tepláky, ktoré tam ráno pri prezliekaní sa do trekových gatí nechal naastie žudia chodiaci do hôr nekradnú. Posledný úsek serpantínami dole od chaty ideme u úplne mechanicky ako mŕtvoly u ani nevnímam, čo vetko ma bolí. O 21:20 sme konečne úplne dead pri aute. Prevýenie 2000m hore a potom dole sme teda dali dokopy za 16 hodín.
A aké som si zobral z tohoto výstupu poučenie do budúcna? Asi začína výstup z vyej výky (spa na chate, čo najbliie k nástupu a tým uetri čas) 2000m prevýenia za jeden deň hore a potom dole je jednoducho príli veža. A nezabudnú si natrie pery: ja som na toto zabudol a spodnú peru som mal spálenú a napuchnutú tak, e by sa za jej vežkos nemusel hanbi ani náčelník afrického kmeňa :o).