Pondelok, sedím v kancli. Rozmýšľam o víkende. Známemu zahynul syn. Priateľ zas viezol svokru na úrazovku,

išla, tak ako už pätnásť rokov na bicykli z mesta. Pred očami sa mi otáča bremeno v podves vrtuľníka. Videli sme ho včera, keď sme rozjarení tatranským lezením schádzali do doliny. Na umretie stačí byť desať metrov nad zemou. Už je to overené. Tak si aspoň kliknem na obľúbenú diskusiu. Pár bežných príspevkov, jeden hrozný:


Autor:  makak { 2004-08-09 11:34:09, chello217023254060.chello.sk } 
Predmet:  Uraz na Pajstune? sobota 7.8.04 
> Neviete niekto co sa zomlelo v sobotu na Pajstune? V
> nedelu sme tam boli a pod Vajcom pri krikoch boli chir.
> rukavice, ihla, jejake ampulky, krv a reci ze tam v
> sobotu niekto padol...
Neviem kto to bol ale chalan to neprezil padol 20 metrou ked sa prevezoval v zlanaku. mal tazke vnutorne zranenia. Napriek nesmiernej snahe sa ho nepodarilo zachranit. Neviem ako sa to stalo. Chcem vyjadrit uprimnu sustrast vsetkym pozostalim.

Mám z toho dosť divné pocity. Ako to tak všetko čítam, spomínam na mokrú machnatú platničku, po ktorej som sa predvčerom súkal desať metrov nad 5-kou frendom v rozbitej špáre sa vyklajúcom, a napadajú ma slová ako zázrak, božia ruka, už nepijem, nenadávam a podobne. Je vôbec možné, že som urobil toľko krokov v ôsmich dĺžkach a nič sa mi nestalo? Dobre, tak len v štyroch, lebo polovicu ťahala Ozka. Ale bolo poriadne mokro, tak sa to násobí.
No, ale Palo mi raz rozprával, ako zletel hrozne veľa metrov a nič. Proste liezol komínom, a keďže je jasné, že z komína nevypadneš, istenia nazakladal. Prišiel mrak, začalo mrholiť. Stále nezakladal, asi ani nemal kde. Prišiel druhý mrak, slnko zašlo, prituhlo. Začal sa vážne sústrediť. Už bol vo výleze. Trocha ťažšom, tak poriadne zdrapil chyty. Že budú obalené ľadom veru nečakal. A už sa aj vracal vzduchom. Hrozne veľa metrov, je to stará historka, len si pamätám, že najmenej tridsať. Dokopy nič sa mu nestalo.
A Vladko? Pred troma týždňami naliezol na malej skalke zo pätnásť metrov. Spravil tutový štand z troch frendov a spokojne si odsadol. A vzápätí spokojne jebol na hlavu do kriakov na nástupe. Nechápem to ja, nechápe to on. Ja nechápem, prečo montoval vlastné istítka na skale s tuctom vynitovaných ciest. On nechápe, ako mu mohli tie tutové frendy vyletieť. A asi najviac to nechápu chalani, čo pribehli na miesto dopadu a pýtali sa, kde je ten mŕtvy chalan, čo práve zletel. Oprašujúci sa a nadávajúci Vladko im musel dlho vysvetľovať, že to je on, že mu nič nieje a všetko je tak, ako má byť. Nakoniec ho síce šili, ale čo je desať stehov pre takého chlapa. Takže furt neviem, či som smrteľný, alebo nesmrteľný. Ale ako inak to zistím, ak nie v akcii ?


Vladko

Vykladáme sa z auta, je skôr vypadnem. Po pracovnom týždni a piatkovom šoférovaní mám toho dosť. Slováci sú úplne šibnutí, hlavne v piatok. Tak z blízka ako dnes som prednú masku na Audi ešte nevidel. Navyše som šiel sto a ten hajzel v protismere ešte o polovicu viacej. „Bastard jeden mafiánsky,“ mrmlem si popod nos a mierim ku stočenej karimatke. Z nej vytŕča fľaša fernetu. Lognem si, fľašu podám babám, kľúče zase Suškimu. Ide pre niečo do Prešova, aspoň nemusím rozmýšľať kde zaparkujem. Po pár podivuhodných manévroch odfrčí.
„Tu končí smäd,“ číta s úsmevom Seko na pútači nadnárodnej korporácie. Dorazil pred chvíľou po koľajniciach. Usúdili sme, že Sliezky je čoby kameňom dohodil, a v kľude môžeme ísť ukončiť svoj smäd. Usadíme sa, vnímam večerný kľud. Konečne sa po mesiaci strávenom v škaredom meste cítim ako doma.
Seko rozpráva úsmevnú príhodu z vlaku, Danka a Janka počúvajú. Prichádza Miňo s Aďom a to znamená letné miešané nápoje. Pomedzi pivo a borovičku ťaháme paličky. Dve kratšie, dve dlhšie. Seko bude liezť s Dankou, ja zas s Ozou. Chceme ísť na Granátovú stenu, Sekovi s Dankou radím Velickú. Dve krásne steny nad Kvetnicou. Pri lezení na takýchto miestach je samota ešte krajšia.
Navyše lezenie bude špeciálne, máme zo sebou baby. Nemáš na druhom konci škaredý ksicht, ale milú tvár. A nie sú to žiadne „vycvakávacie strojky“. Skôr naopak, na skalke lezieme ich cesty na udici my.
Ale jedna vec je na babách podivuhodná. Prišiel som na to v štvrtej dĺžke, kedy na Ozku vyšiel fakt nechutný komín. Už polhodinu prší a stúpanie na rozpor získalo zvláštne čaro. Ozka odliezla zo pätnásť metrov a lano sa zastavilo. Nehýbe sa päť minút, desať, štvrť hodiny. Ale čo je podivnejšie, nič sa zhora neozýva. Žiadne názvy pohlavných orgánov, otcovia, bohovia, matere, kurvy či výzvy, aby toho a hentoho skáralo. Fakt sa bojím. Som zvyknutý, že keď stíchnu nadávky, takmer isto je po chlapovi.
„Ozkaaa, tak akooo ?,“ nesmelo vykrikujem. „Ty kokso dobre, len je to tu hrozne mokré a nejaké podivné, “ odpovedá. „Tak niečo zalóóž,“ pokračujem v klasickom gravitačnom dialógu. „Už mám triii isteniaaaa,“ ozýva sa zhora. Začínam rozmýšľať ako to preleziem ja, keď Ozka si zvykne dávať na rozlez šesť plus a vzápätí onsajtuje osmičky. No ale komín podľa pravidiel nemôže byť ťažší ako päť. Ibaže by bol šesť, pomyslím si s úškrnom. A keďže na babu nevidím, pozorujem líniu, ktorú sme od rána preliezli.


„Vtedy mi nešlo, dneská mi nejde, zajtra mi nepôjde .... „

Ráno bolo ťažké. Seko sa motá, ja trochu tiež. Po večierku sme zaspali pred recepciou. Okolo piatej na nás začal rozprávať nejaký vodca. Ale kým som mu stihol vysvetliť svoj názor na liberalizáciu trhu s horskými končiarmi, zdrhol. Okupanti najvyššieho vrcholu. Nestihol som mu vynadať a tak nemám bohvieakú náladu.
„Vtedy mi nešlo, dneská mi nejde, zajtra mi nepôjde a tak ďalej ...,“ znie mi v hlave hit včerajšieho večera. No, veru pekné heslo na sobotné lezenie. Zo spacáku sa pomaly začína vymotávať Danka. „Ta vy ste ale dvojka,“ pozerám na Seka s Dankou ako sa hemžia a nemôžu nič nájsť. „Motalko a skalkárka,“ vyrývam.
Naša cesta začína v prostriedku steny, prvá dĺžka do kotla. Z neho výrazným výsekom doľava. Z kotlíka doprava ide Gálfy-Urbanovič. Aj sme na to na prvom štande pozerali, či by predsa len nepustilo. Ale teraz som rád, že sme v štvorke. V hmle a daždi mi to pripadá akurát. A podľa rýchlosti lana zrejme aj Ozke. To je na horách úžasné. V určitých chvíľach sa klasifikácia stáva nepodstatnou a schopnosti lezcov zázračne vyrovnajú.
Odhadujem, že sme tak v polovici steny. Prvá dĺžka moja, hehe nemusel som ťahať batoh. Ľahko, ľahko, stále hore. Sem tam dám istenie, ale len sem tam. Často sa mi v Tatrách zdá, že buď istím alebo leziem. No bolo už aj tak, že keby som nezaistil, tak sa nepohnem ani o meter vyššie. Ani za nič. Nie som predsa alpinista, ale kancelársky pololezec.
Ďalšie dve dĺžky súčasne, niečo som dade zakvačil, slučku alebo tak. A teraz tento komínik. Lano sa pohlo: „Fúj, ty kokso, to nebolo moc pekné,“ ozýva sa zhora. Ale o chvíľu už: „Aha aké žlté kvietky, to je krása.“ Vidíš Žltko, to je prístup. Nie ako tvoje: „Povoľ piče, kurva, néé ... !“
Ozka štanduje, ruším a leziem. Ako druhý idem hlavne na rýchlosť a nie bezpečnosť, tak som hneď po dvoch metroch zaťahal za loker ako svet. A už to ide: orgány, otcovia, bohovia, matere, kurvy a bodaj ten loker skáralo. Ďalej je skala pevnejšia, dĺžka by to mohla byť pekná. Za sucha. Akurát nemôžem dočiahnuť frend hlboko v komíne. Ako to tam mohla vopchať, baba jedna. Však mám o polovicu dlhšiu ruku a menšie prsia a nedočiahnem ho, no je toto možné ? Veru, veru, strach je mocný čarodej. Nakoniec ho mám. Miesto rýchlo preliezam, na tom lepšom konci lana mi príde celkom ľahké.
„Videl si tie malé zdochnuté vtáčiky v hniezde ?“ privíta ma na štande Ozka. „Nie nevšimol som si,“ vravím popri precvakávaní materiálu. „Asi sa utopili počas búrky,“ hľadám príčinu veci. „Počuj, žeby to bolo znamenie ?“ hrám na babu hrdinu.
Je celkom hmla a mrholí, vidím sotva na päť metrov. Tak sa vydám obľúbeným štýlom: päť metrov vpravo, nepustilo tak zliezam. Teda zľava. Uberám sa po naklonenej polici. Vyhnal by si po nej tučniaky. Všade sú však mokré machy a tráva. Neverím nohám a leziem ako decko čo sa učí chodiť. Nasledujúci pilierik je rozlámaný. Dávam päťku frenda do rozbitej špáry. Vyliezam nad neho, krásna platnička, pekné chyty, nohy na trenie. Ako tak krok po kroku odliezam od svojho kamaráta, neistota narastá. Hľadám chyty a odhadujem trenie mokrej žuly. Istenie nedávam. Veď o to ide, ešte jeden krok vyskúšať, ešte jeden, ešte kúsok. Nevnímam dážď, hmlu, Ozku, nič. Len tých pár chytov a stupov.
A už sa aj hra končí, platňa sa skláňa a mení sa pod previskom na naklonenú policu. Ideálne miesto. Dávam tri frendy, loďák. „Dúfam, že nedopadnem ako Vladko. Do kriakov na nástupe to mám podstatne ďalej,“ mrmlem si a pomaly zaťažím štand.


Na slnku je motalkovi so skalkárkou naj ...


„Zrúúúš, istím,“ doberám laná. Ozka je hore raz dva, pochvaľujem si platničku, ona si ju ani nevšimla. Pozeráme na previsok, vľavo sa ním tiahne špárka, na jej spodku mám frenda. Nevyzerá veľmi za štyri ale prestáva pršať a keď skalu ofúkne bude sucho. Ozka nalieza, múdro jej radím, samozrejme to tade nejde. O chvíľu zlieza a skúša inak. Radím zase doprava, tentoraz ju pustilo. Chvíľu vyvažuje a už je v ľahkom. Zdá sa mi, že ďalej už len choďák. Hmla sa trhá, vidím tak sto metrov pod seba, krásna expozícia.
„Zrúš,“ zaznie zhora. Urobím tak a mádžujem, skala je už celkom suchá. Naliezam a skúšam svoje múdre rady v praxi. Ledva som sa s batohom preštveral dohora. A pritom na Ozke nebolo vidno žiadnu námahu! To bude tým batohom, utešujem svoje ego. Doliezam okolo lopúchov a žltých kvetov k štandu, meníme sa. Čakajú nás také výlezové lúčky v kombinácii s krátkymi komínmi. Po lúčke vybehnem, krátky komínik sa mi zdá nič, tak neistím. Samozrejme, úplne vo výleze sa začínam triasť a hrabať rukami v sutine. „No snáď sa tuná nezjebem,“ nadávam. Pozriem dolu, mozog okamžite vyráta trajektóriu letu: päť metrov vzduchom, dvakrát sa odrazím na lúčke a plachtím stenou. „Ja to jebem,“ prevalím sa na policu, rukami zahrabem v sutine, nohami zatrepem vo vzduchu a som hore. Sedím na kameni a rehlím sa zo svojho štýlu. Dosť málo to má spoločného s lezením. Alebo žeby práve naopak ?
Doliezla ku mne Ozka, sedíme v štrbine hrebeňa a nemáme poňatia kde sme. Všade naokolo hmla. „Pozri, pozri,“ vykrikujem. Jááj, najkrajšie chvíle v horách. Hmla sa trhá a odkrýva nám našu aj okolité steny. A tiež Granátové lávky. „Pamätaj si cestu“, vykrikujem na Ozku. V úžase pozeráme, hmla už nesadla, len sa prevaľuje. Poľahky trafíme dolu.
„Počuj, poďme počkať motalka a skalkárku,“ vravím Ozke. Majú ťažšiu cestu, určite len budú vyliezať zo steny. Schádzame, prezúvame, jeme, fotíme. Pomaly ideme smerom k vrcholu Velickej steny. Stretli sme sa s nimi po hodinke na vrchole. Spoločne sa smejeme a zostupujeme. Začalo usedavo pršať. S Ozkou debatujem o tom ako začínala, rozpráva mi o zime v Španielsku. Celkom nechápem, prečo ísť na zimu preč, keď existujú lyže a mačky a motyky a vykúrené chaty. Debatu pokračujeme témou anorexia lezúcich báb a komu sa aký chalani a baby páčia a či môže byť žena aj hlúpa aj sexi. Vchádzame do chaty. „Vtedy mi nešlo, dneská mi nejde, zajtra mi nepôjde ....,“ jáj nazdar Miňo.
„Jasne, na pivo ideme...“


Tradične: Ja sa snažím o debatu, Seko pózuje fanynkám a Ozka sa nám smeje.