Alphubel sa nachádza vo Švajčiarsku vo Wallijských Alpách, kam sme toto leto (okrem iného) zavítali.

1.8.2006   
Predvečer výstupu: varíme si za dažďa v kempe večeru a čaj do termosiek – vo výškach a pri námahe treba hodne piť, čaj výdatne sladíme glukózou – je to rýchly zdroj energie.  Na oblohe černota ako vlasy argentínskej krásky, nálada mužstva upadá, nikto z nás neverí, že nám zajtra počasie dovolí dať sa na výstup. Napriek tomu balíme do malých batohov mačky, cepín, čaj, trochu jedla, sladkosti, krém na opaľovanie, čelovky, sedáky a 40m lana.

2.8.2006   
Stávame o 4:00. Je riadna kosa, ale ja ju od vzrušenia ani veľmi nevnímam.Hneď v stane obliekam teplé trekové gate, na uši dávam čiapku. Chalanom sa moc zo spacáku nechce, trochu nervózne ich popoháňam: nestával som predsa tako skoro preto, aby som tu teraz prešlapoval v zime.
Naše auto kľučkuje tmou po serpentínach do výšky 2 200m. Tu parkujeme: čaká nás prevýšenie 2000m hore a potom dole. Stihneme to? Bude to v každom prípade boj  s časom. Začíname šlapať o 5:20, ešte v tme. Po hodine a pol šlapania sme pri Täschhutte: 2 701m.n.m. Počas šlapania sa rozvidnelo, ale je taká hmla, že pod nami vidíme len mlieko. Na chate si dávame každý čaj a raňajky:  čaju je príjemne veľa, za 2,4 Eura pollitrová miska. Jem tiež DELI tyčinku – energia sa mi dnes určite bude hodiť. Slintám nad raňajkami turistov, ktorí zjavne spali v chate: musli zaliaté teplým mliekom. Obzerám mapu s menami jednotlivých vrchov: Alphubel má z nich najmenej výrazný vrchol, je to vraj najľahšia štvortisícovka, kam sa ľudia chodia aklimatizovať napr. predtým, ako idú na Matterhorn.
O 8:00 vyrážame z chaty, je najvyšší čas, hodinu sme sa tu zdržali. Do rúk berieme teleskopické paličky: váha sa tak rozloží aj na ruky a netrpia tak kolená. Dúfam, že sa hmla rozplynie a nám sa naskytne pohľad na okolité vrchy. A naozaj: nachvíľu sa hmla trhá a spoza bielych chuchvalcov vykukuje vrcholová špička Matterhornu – okamžite ju fotím, fascinovaný jej tvarom. Zdá sa, že bohovia ma vyslyšali.


Matterhorn vykukuje z mrakov
foto by© JirkaS

O 10:20 prichádzame na začiatok ľadovca.Aké je naše prekvapenie, keď stretávame na úpätí ľadovca dvoch ľudí, ktorí sa už vracajú z vrcholu! Až doteraz sme si mysleli, že máme ešte celkom dobrý čas! Je to starší deduško (ale vyšportovaný a s bezchybnou výbavou) a zrejme horský vodca: pýtam sa ho, koľko hodín je to ešte na vrchol, ale nie je veľmi zhovorčivý: na otázku, kedy vyrazili mi odpovedá, že vtedy keď my (ako môže vedieť, kedy sme vyrazili my???). Okomentuje aj moje topánky: ”Not good shoes!” – to Ti ani nebudem hovoriť, že som ich kúpil v Rakúsku vo výpredaji za 50 Euro, Ty mudrlant! Hmla postupne klesá dole a tak znovu fotíme náprotivnú panorámu oblasti Matterhornu. Na kameni pripevňujeme na topánky mačky a každý berie do ruky cepín: som celkom zvedavý, ako to s nimi po ľadovci pôjde, ešte som to nezažil.
Ide sa celkom dobre, ľad je o tejto hodine ešte pevný, ešte sa nezačal topiť. Po chvíľke šlapania prichádzame k prvému strmšiemu úseku: sú to riadne schody dohora, našťastie len pár metrov, mačky ale spoľahlivo na ľade držia. V sprievodcovi z tejto oblasti je písané, že by tu malo byť v ľadovci množstvo trhlín -  počas celej doby výstupu však vidíme len jednu, aj tá nie je širšia ako pol metra a ľahko ju prekračujeme. Toto sa asi z roka na rok mení – Toudy vraví, že keď tu bol pred pár rokmi, bolo trhlín podstatne viac.
Pomaly sa blížime do sedla (3 800m), kde si chceme dať konečne pauzu. Už je pri dýchaní cítiť nadmorskú výšku: človek spraví pár desiatok krokov a podvedome zastaví a to ideme posledný úsek k sedlu takmer po rovine! V sedle zhadzujeme batoh na skaly, dávame si malý obed, pijeme čaj a tlačíme do seba ďaľšie DELI tyčinky – čaká nás najstrmší vrcholový úsek, energia sa nám určite ešte zíde. Naväzujeme sa na lano a dávame si slnečné okuliare – slnko je v tejto výške už dosť silné. Toudy elegantne rieši problém, čo s vystávajúcim lanom: jednoducho dá zbytok lana do batohu. Už teraz sa pozeráme na niektoré okolité kopce a oblaky zhora – je to fajn pohľad, ako v lietadle. Nakoniec je krásny slnečný deň a to sme včera kvôli upršanému počasiu ani nedúfali, že sa dnes dáme na výstup! Zase sa raz  ukázalo, že príslovie “Nádej umiera posledná” naozaj platí.
O 12:40 vyrážame zo sedla a optimisticky tipujeme, že o druhej sme na vrchole. Stúpame hore úzkym chodníčkom po hrane. Ja idem prvý, za mnou Viktor a posledný Toudy. Byť naviazaný na lane má jednu nevýhodu: všetci musia ísť rovnakým tempom. Popoháňam chalanov, mám pocit,  že zbytočne stoja každú chvíľu, Viktor na mňa kričí, nech ho neťahám, nervozita narastá. Hádame sa s Viktorom kvôli hlúpostiam, Toudy na nás kričí, nech sa umravníme. V horách sa vraj prejaví pravá povaha človeka… Posledný úsek je nechutne strmý: miestami až 45 stupňov, čo nám na kľude zrovna nepridáva. Chcem si strmý úsek uľahčiť serpentínami dohora, chalanom sa to však veľmi nepozdáva – vraj som sa veľmi odklonil od prešlapanej cesty a neviem, do čoho stúpam – majú pravdu, volím radšej istotu prešlapanej cesty, nechcel by som tu zahučať dole, aj keď sme naviazaní na lano. Šlapeme už úplne mechanicky, cepíny držíme za hornú časť a opierame sa zašpicateným koncom rúčky o sneh, ako starý dedko o paličku – svah je tak strmý, že sa nemusíme ani zohýbať. Netušili sme, že tento posledný úsek nám bude toľko trvať, zo sedla to vyzeralo byť len kúsok, no v každom prípade je to zo sedla na vrchol ešte 400 výškových metrov. Vrchol je však na dohľad a to nás motivuje.


Vrcholovy usek
foto by ©


O 15:00 stojíme konečne na vrchole! Vrchol Alphubela tvorí plató (rovinka), takže presne ani neviete, kde je najvyšší bod – odopínam sa z lana a idem sa prejsť na miesto, ktoré sa mi zdá byť opticky najvyššie, keď som sa sem už toľko hodín pachtil, chcem stáť naozaj vo výške 4 206 metrov a ani o meter nižšie! Chalani sú tak zdecimovaní, že zostávajú stáť na začiatku vrcholovej rovinky. Neviem sa nabažiť pohľadov z vrchola – obloha je v tejto výške modromodrá, všade okolo nás sú hory, vrcholky niektorých z nich sa derú dohora z chuchvalcov mrakov. Slnko je tu silné, aj keď inak je kosa: fúka mrazivý vietor. Fotím si snaď po päťdesiaty krát Matterhorn, táto hora mi svojim tvarom jednoducho učarovala.


Autor na vrchole
foto by ©


Napodobňujem Viktora a robím si  z vrcholu na foťák aj krátke video panorámy okolitých hôr, točiac sa pritom okolo vlastnej osi. Fotím chalanov a nechávam sa aj ja odfotiť na vrchole a je čas ísť dole, zima začína byť neznesiteľná. My ľudia sme zvláštne tvory, s našou hlodajúcou túžbou neustále si niečo dosahovať – ženieme sa dlhé hodiny hore, aby sme nakoniec strávili na vrchole 10 minút. Ale každý, kto niečo podobné zažil vie, že tých 10 minút stojí za to. Hore nám to trvalo aj s prestávkami 9 a pol hodiny, koľko to bude ešte dole? Ale veď to už hádam nejak zbehneme, myslíme si.


Foto z vrcholu
foto by ©


Strmý úsek pod vrcholom nám však už od začiatku dáva najavo, že to také jednoduché nebude: dole sa ide horšie, ako sa šlapalo hore. Nohy kladieme bokom na svah, aby sme sa na tejto strmine vôbec udržali. Našťastie sú tu približne v 50-metrových rozstupoch zatlčené železné tyčky – Toudy vymyslel, že sa budeme o ne lanom istiť. Je to dobrý nápad, z tohoto štýlu chôdze nás už bolia chodidlá a každý krok je neistý – je to fajn mať so sebou niekoho skúsenejšieho, čo disponuje takýmito nápadmi. Ponáhľam sa dole, chcem mať toto strmé peklo čo najrýchlejšie za sebou, keď sa mi zrazu šmikne zle položená noha a padám na zem: Viktor, ktorý ide za mnou však pohotovo zachytáva lano a tak som sa skĺznem dole ani nie pol metra. Od tejto chvíľe mám však pred zmrznutým terénom väčší rešpekt a našľapujem opatrnejšie. Konečne máme tento nebezpečný úsek za sebou, už to bude veget, akurát že už ma od batohu začína bolieť celý človek. Cestou dole po ľadovci nás predbiehajú 2 alebo 3 skupiny – to sme naozaj takí pomalí? Po poslednej časti ľadovca sa valia dolu potôčiky vody, miestami široké až 30 centimetrov a vyhlodávajú do ľadovca zvlnené ryhy. Keď prídeme pod ľadovec, dávam si z úplne premočených topánok dolu mačky – na slovách „not good shoes“, ktoré som si vypočul od vysokohorského vodcu, asi bude čosi pravdy :o). Vzrušujúci moment nastáva, keď sa dostaneme k potoku: to, čo bolo ráno kľudným pokojným potôčikom, je teraz vďaka topiacemu sa snehu niekoľkometrovou širokou riavou – špekulujeme, ako sa dostaneme na druhú stranu. Nakoniec stúpame na mokré, vodou zaplavené kamene, pričom rovnováhu udržiavame teleskopickými paličkami. Na chate sa ešte zastavujeme pre Viťove tepláky, ktoré tam ráno pri prezliekaní sa do trekových gatí nechal – našťastie ľudia chodiaci do hôr nekradnú. Posledný úsek serpantínami dole od chaty ideme už úplne mechanicky ako mŕtvoly – už ani nevnímam, čo všetko ma bolí. O 21:20 sme konečne úplne dead pri aute. Prevýšenie 2000m hore a potom dole sme teda dali dokopy za 16 hodín.

A aké som si zobral z tohoto výstupu poučenie do budúcna? Asi začínať výstup z vyššej výšky (spať na chate, čo najbližšie k nástupu a tým ušetriť čas) – 2000m prevýšenia za jeden deň hore a potom dole je jednoducho príliš veľa. A nezabudnúť si natrieť pery: ja som na toto zabudol a spodnú peru som mal spálenú a napuchnutú tak, že by sa za jej veľkosť nemusel hanbiť ani náčelník afrického kmeňa :o).