Keďže predpoveď počasia  v Tatrách vyzerala znesiteľne čo znamená jasno a niečo málo pod nulou, tak sme sa rozhodli pustiť sa do vylezenia novej cesty v Mlynickej doline na Furkotské Solisko. Zbalené batohy a poriadne oblečenie nachystané takže nám už nič nebránilo pustiť sa do práce.

Už ráno nám všetko prialo a o iróniu núdza nebola. Milý, vľúdny a príjemný šofér autobusu na ceste do Štrby. Keď sme chceli vystúpiť a poprosili sme ho o batožinu, tak svojim nádherným pohľadom nám dal jasne najavo že skoré rána nejako nedáva. Druhý autobus na Štrbské pleso sme zmeškali no našťastie milá a súcitná pani nám zastavila a vzala nás na miesto určenia- Štrbské pleso. Odtiaľ sme šliapali do mlynickej doliny. Nástup celkom fajn ale len po vodopád Skok kde bol vyšliapaný turistický chodník. Od toho miesta to bolo len nekonečné brodenie sa snehom po kolená, miestami i po pás. Z cca 2,5 hodinového nástupu sa stali 4,5 hodiny nešťastia a pravých slovenských nadávok.



foto by © Tomáš Cuták & Tomáš Kotrady


Pod nástup sme prišli mokrý a vďaka príjemným mrazivým teplotám málinko zmrznutý. No bolo nám to už viac menej jedno, pretože z nekonečnej a nudnej turistiky sme sa dostali konečne  tak dlho očakávanému lezeniu. Nástup začínal v komíne. Ľahké a zaujímavé lezenie až na ten vylez.



foto by © Tomáš Cuták & Tomáš Kotrady


Priamo to nejde. Nepripadáme si nejaký tlstý, no záver komínu bol dosť úzky  aj pre nás. Takže po chvíľke  uvažovania  sme museli von z komína a obliezť ho trošku sprava. Tam sa zrodil aj kľúčový úsek. Rajbas jak vyšitý. Nohy držia len na milimetrových predných hrotoch mačiek, lýtka pália a prosia o pomoc. Čakany len na malých oblých lištách, v podstate len aby sa nepovedalo. Trošku moralový traverzík. Samozrejme dosť závislý na podmienkach. My sme toho snehu moc nemali takže to bol skôr drytooling no kto vie, možno keď tam viac nasneží a primrzne tak to pôjde s čakanmi lepšie. Kto lezie mix vie, ako vplývajú aktuálne podmienky na obtiažnosť. Niekedy je to ľahšie, niekedy naopak ťažšie. Po vylezení tohto úseku staviame prvý štand a dochádza k strate fotoaparátu sprevádzaný zúfalými pohľadmi. Ťuk..ťuk...ťuk a foťak je fuč :D Čo už, pán Boh zaplať za dnešné telefóny. Nasleduje ďalšia dĺžka s lepším snehom- firnom a s milovanými zmrznutými trávami no s rozbitou a lámavou skalou, ktorá nás sprevádza po ďalších 4 dĺžkach až na vrchol. Aj keď už pohodové lezenie no aj tak opatrné. Veď je známe že k veľa úrazom došlo práve v ľahšom terénu, kedy sa už tá opatrnosť vytráca.



foto by © Tomáš Cuták & Tomáš Kotrady


Na vrchol sme doliezli už pod rúškom tmy, ale spokojný a šťastný z novej cesty.



foto by © Tomáš Cuták & Tomáš Kotrady


Zostup bol už viac menej rýchly. Trošku po hrebeni a žľabom dole späť do mlynickej doliny vyzdvihnúť batohy a nájsť spadnutý fotoaparát, ktorý sa nakoniec podarilo nájsť. No dostať sa domov nie je nikdy tak jednoduché ako sa zdá. Vlakom do Štrby, potom do Popradu. No domov nám ide najbližšie až autobus 2:40 h ráno. Na  stanici len banda otravných bezdomovcov a čas 3 hodiny. Našťastie pán strojvedúci nejakého odstaveného vlaku nám dovolil prespať v jednom z vyhriatych vagónov, do chvíle keď nám mal ísť autobus domov, ktorý mal samozrejme pol hodiny meškanie. Takže z rýchlej akcie sme prišli po 24 hodinách konečne domov zmrznutý, mokrý, hladný no patrične a zaslúžene šťastný.
Obtížnost: M6-jeden úsek, jinak úseky M2-M3
Lezli: Tomáš Cuták a Tomáš Kotrady


(hi res)
foto by © Tomáš Cuták & Tomáš Kotrady