Cesta ubieha celkom rýchlo. Na miesto kde chceme vyliezť nejaké tie cesty prichádzame večer, tak sa zložíme na lúke a snažíme sa zaspať. Som prvý raz v tejto oblasti a som zvedavý ako sa lezie na zlepenci. Väčšinou sa snažím liezť štýlom, prídem vyleziem a idem ďalej, teda OS. Nemám rád nacvičovanie ciest. Asi aj preto, po roku lezenia leziem len 6ky.
Ráno nás budí siréna v neďalekom lome a tak pomaly sa vykopeme zo spacákov a dávame si výdatné raňajky v podobe švédskych stolov (rybičky, chleba a bambino) to nám musí vystačiť na celý deň.
Z napätím vyrážame pod skaly. Ideme až ku sektoru kde sa nachádza veľa ľahkých ciest od 4 do 8. Na rozohriatie si dáme nejakú tu cestu za 5 a potom sa púšťame do šestkových ciest. Raz ťahá brácho a raz ja. Ciest ktoré sme preliezli pomaly pribúda a zisťujeme, že sa tu nachádza posledná 6ka.
Súlov
photo © archive JuroK
Samozrejme rad je na mne a ako na potvoru je tam špára. Nemám rád špáry. Nemám rád špáry! V duchu si hovorím však je to za 6 musíš to dať s prstom v nose. Obúvam moje skvelé lezky. Snažím sa nemyslieť na „TÚ“ špáru, ale akosi to nejde. Prvé metre sú v pohode, keďže to nie je špára a po chvíli prichádzam k tomu onomu miestu.
Skúšam to tak aj onak a ono by to aj šlo, ale...
Nemám rád špáry!
Kamaráti sa dole bavia, že čo tam vymýšľam. Radia, že keď nechcem ísť po špáre tak je tam varianta vpravo od špáry. Pýtam sa že čo to je za cesta a za koľko to je. Vraj nejaká 6/6+ že to je v pohode, to dám. No tak pokračujem mierne vpravo a celkom to ide. Dole je akosi ticho a keďže poznám kámošov, vždy vymyslia nejakú sprostosť tak čakám do čoho ma to nasúkali. No som niekde nad 3tím istením a pomaly sa to začína priostrovať. Chyty sa zmenšili a akosi zaoblili. Začínam sa celkom potiť a tie ... čo si hovoria kamaráti sa rehocú. Tak toto musím vyliezť, proste musím.
Potím sa a potia sa mi ruky.
Chyty sa stále akosi zmenšujú, ale držať sa dajú.
Bandasky nabiehajú, delí ma od neho už len jeden borhák.
Bojujem, bohujem a bojujem.
Už sa ledva držím na chytoch sú oblé a mne naozaj dochádzajú sily. Prečo ja somár som nešiel po tej špáre mala iba 3 metre mohol som ju nejako prejsť a potom mohol byť kľud. Naučím sa liezť špáry sľubujem, len nesmiem teraz padnúť nie pred zlaňákom. Musím zapnúť tento posledný borhák a trošku si poprášiť ruky a doliezť túto cestu. V hlave som si to nejako usporiadal a cvakol posledný borhák. Ideme ďalej. Ešte tri kroky a som tam. Nadávam a snažím sa predýchať posledné kroky. Držím nejakú blbú oblinu a snažím sa cvaknúť zlaňák. Stále sa držím a nejako trvá pokiaľ mi dôjde že si môžem pokojne zarevať smerom dole a odsadnúť. Ako prvé čo spravím poriadne tie hovädá čo sa na mne bavili dodrbem. Hajzlíci a vraj kamaráti. Chvíľu posedím hore a potom zlaním. Dole zisťujem čo som vyliezol. Nebola to žiadna 6/6+ ani 7- ale rovno za 7 a k tomu OS. Brácho sa smeje a chalani radšej odišli do bezpečnej vzdialenosti. Už nemám chuť vynadať nikomu, som rád, že ma posunuli o stupeň vyššie.
Lezenie nie je len o tom kto vylezie najťažšiu cestu, ale o pohode s partiou na skalách, o objavovaní vlastných schopností a hlavne ten kľud, ktorý je v prírode to je paráda.