Účastníci: Peťo, Ondro a maďarskí horolezci, nazvime ich Zolo1, Zolo2

Rozhodli sme sa s Ondrom ísť na tri dni na Chatu pri Zelenom plese trochu ľady potrápiť, zostalo nám niečo nedokončené z nášho februárového výletu. Na chatu sme dorazili v nedeľu popoludní. Počasie bolo nádherné, slnečné. Počas noci sa zmenilo a do rána nám nasnežilo tak 10 až 15 cm nového snehu. Nefúkalo, tak sme sa ráno rozhodli, že pôjdeme liezť. Miesto lezenia - dolný ľad na Svišťovku, hlavne z dôvodu nie príliš strmého nástupu k ľadu. Pre informáciu, nad ľadom je približne 800 metrový žľab, ktorý sme vo februári „vybehli” až na Veľkú Svišťovku.

Ráno sme vyrazili po chodníku z chaty, a potom kolmo od chodníka k ľadu. Približne v tom čase začalo opäť snežiť a aj trochu pofukovať. Keď začal svah stúpať, tak sme sa rozhodli postupovať ďalej na lane, veď opatrnosti nikdy nie je dosť. Pri robení štandu - bod 1, sme po prvý krát zbadali maďarských “horolezcov”. Prešli okolo nás, akoby tam ani nebolo po pás snehu, pričom sa rozhodli, že pôjdu na menší ľavý ľad. Stanovisko si spravili v bode 2. Ja som následne ťahal prvú “snehovú” dĺžku k bodu 3 asi 30 metrov, kde som spravil druhý štand. Ondro bol o chvíľu pri mne. Následne začal ťahať prvú dĺžku v ľade. Nezabudnem, ako nadával, keď zavŕtal tretí “šrób“ do ľadu, že ho strašne bolia ruky. V tom čase začali liezť aj Zolovci. Mali dvojičky laná, istenie cez kýblik na sedáku, žiadny hruďák. Namiesto štandu si udupali iba sneh pri skale. Ondro zašiel vyššie za ľad a zostalo nám len dorozumievanie v prestávkach medzi vetrom alebo pokyny lanom. Tiež Zolo1 zašiel za skalu - bod 4. O chvíľu bolo počuť medzi vetrom slabé stonanie. Neprikladal som tomu pozornosť, veď vietor vie vydávať rôzne zvuky. Ondro bol v poriadku, liezol ďalej. Slabé stonanie si všimol aj Zolo2 a volal na Zola1. Keď nedostal žiadnu odpoveď, tak sa rozhodol vyrúčkovať po lane až k nemu. Pochopil som, že majú nejaký problém. O chvíľu som uvidel Zola1 so zakrvavenou tvárou v bode 4 a Zolo2 ho pomaly spúšťal na udicu naspäť k ich stanovišťu. Pomaly ho posúval po snehu. Zolo1 bol zjavne v šoku a neschopný pohybu. Mal rozbitý nos a krvavú tvár. Neskôr som sa dozvedel, že mal zlomenú aj sánku. Hneď mi svitlo že z lezenia už nebude nič a ideme zachraňovať. Zolo2 zakričal „Hilfe“ a “Call helicopter”. To boli vlastne jediné slová, ktoré som z neho dostal. Bohužiaľ tam nebol signál, takže Horskú záchrannú službu sa nedalo volať. Zostávalo ich len dostať dolu. Chalani nemali lekárničku, tak som sa rozhodol, že musím čo najskôr prísť k nim. Ondrovi som kričal aby spravil štand. Bol asi tri metre za polovicou lana v bode 5. Najskôr sa čudoval prečo, veď už bol skoro hore a mal ešte tri šróby, čo by mu bez problémov vyšlo. Po mojej odpovedi „maďari spadli, ideme zahraňovať”, už viacej nevyjednával a konal. V tom čase som sa snažil komunikovať so Zolom2, žiaľ bez výsledku. Pokúšal som sa dorozumieť s ním anglicky, nemecky, rusky. Aj som mával dolu, či si nevšimnú ľudia z chodníka, že sa niečo stalo a zavolajú horskáčov. Keď mal Ondro spravený štand, tak ma dobral a traverzom som pomaly išiel k Zolovcom. Keď som bol asi v strede medzi bodmi 2 a 3, prišla prvá prachová lavína. Tam som pochopil, čo v praxi znamená ukradnúť vzduch spred huby. Už počas lavíny som sa pomaly vracal k bodu 3, aby som bol mimo jej dosah. Sneh sa našťastie nekopil, ale išiel ďalej do doliny. Trvalo to asi 10 až 15 sekúnd. Túto lavínu si už všimli aj ľudia z chodníka. Po prejdení lavíny som bol v mieste 3 a kontroloval Ondra. Bol v pohode, ale Zolovci už tak v pohode neboli. Zolo1 bol ďalej od skaly a Zolo2 ho držal za bundu. Do 20 sekúnd prišla ďalšia lavína, ktorá už pekne hučala. Po nej na mieste Zolovcov zostal iba batoh , chalani boli preč. Keď sa rozplynul prach, tak ich bolo vidieť asi 200 metrov nižšie odo mňa, v čele dopadu lavíny – bod 7, na povrchu. Zolo2 tam už pobehoval a ťahal Zola1 nabok. Neviem však čo sa dialo s lanom. Či sa Zolovci odviazali, alebo ich strhlo aj s postupovým istením.

To, ako ich strhla lavína, videli aj ľudia z chodníka a zavolali horskú službu. Hore už nebolo koho zachraňovať, tak som sa rozhodol ísť dolu. Dobral som Ondra zo štandu 3 a on pomaly zostupoval po ľade a vyberal šróby. Počas tohto zostupu padli ešte ďalšie dve lavíny. Štand 3 bol mimo ich dosahu, len mi tam vždy nafúkalo snehu. Druhú si vychutnal aj Ondro. Prvé tri ho viac-menej preskočili, ale táto už prešla cez neho. Ako hovoril, popruhy z prilby cítil na hlave ešte večer na chate. V tom čase už bol dolu pri Zolovcoch skialpinista, ktorý im pomáhal. Keď sme boli obaja na štande 3, tak sme sa ešte rozhodovali, či ideme zobrať chalanom batoh, ktorý zostal na mieste 2. Ďalšia piata lavína nás celkom presvedčila, že nie. Neoplatí sa riskovať kvôli batohu. V tom čase prišiel k miestu 1 Zolo2 a mal v pláne ísť hore pre batoh. Tam sme ho spacifikovali, že je to príliš nebezpečné, a tak zišiel dolu. Prvý dolu išiel Ondro, pričom som ho istil na lane. Spravil ďalší štand o 15 metrov nižšie, - bod 6. Následne som zrušil štand 3. Zišiel som k Ondrovi a prešiel istený k bodu 1. Ondro ma nasledoval  tiež istený, tentokrát z bodu 1. Nasledoval zostup dolu, stále naviazaný na lane. V tom čase prišli dva skútre horskej služby. Najskôr mysleli, že my máme problém, ale po výkrikovej konverzácii sa to rýchlo vyjasnilo. Ďalší ľudia už pomáhali Zolovcom k chodníku, kde sa stretli s horskáčmi. Keď som zišiel s Ondrom na chodník, tak už bol Zolo1 pripevnený v alobale na saniach za skútrom a o chvíľu s ním išli preč. Ako som sa neskôr dozvedel, Zolo1 mal okrem poranenia tváre aj zlomenú ruku. Neviem, či sa to nestalo už pri páde v ľade, keďže komunikácia s nimi bola ťažká, alebo až pri páde lavíny. Chalani spanikárili a nevedeli vôbec nič o záchranke, nemali lekárničku. V podstate len čakali na nás, pokým im neprídeme pomôcť. Bohužiaľ sme to  nestihli.

Táto skúsenosť je pre mňa a Ondra veľkou školou do horolezeckého života. Dobre si rozmyslíme, kedy pôjdeme liezť.

Peťo

www.nagal.sk/peter/dsc_3555.jpg
www.nagal.sk/peter/dsc_3556.jpg