20. mája 1967 sme s Jozefom Botkom (Botka), Milanom Kriššákom, Ivanom Mátrayom a Eugenom Šándorym prešli na lyžiach zo Zeleného plesa cez Baranie sedlo, Priečne sedlo, Prielom, Železnú bránu na Popradské pleso. Viera Klčová nás sprevádzala až na Priečne sedlo.
Bol to pravdepodobne prvý súvislý prechod touto trasou na lyžiach. Boli sme 9.30 hodín na ceste, vystúpali sme 2900 a zlyžovali 2500 výškových metrov. Na chrbte sme mali asi 15 kg batoh. To je skutočnosť. Môj ďalší popis je len subjektívna spomienka na tento výlet, ktorá je po toľkých rokoch pre mňa stále živou. V tomto čase vysokohorské lyžovanie nebola veľmi obľúbená a vrchnosťami nie veľmi uznávaná a podporovaná zábava. V Tatrách sa v zime tvrdo liezlo a bivakovalo, lyžiari v teréne boli zriedkaví. "Praví" horolezci mali pre lyžiarov nanajvýš niekoľko posmešných poznámok.
Najprv trochu histórie:
Po druhej svetovej vojne chodilo v Tatrách na lyžiarske tury len niekoľko starších pánov, ktorí si ešte za prvej republiky kúpili stúpacie pasy (z pravej tulenej kože, ktoré prežili desaťročia), a používali staré klasické viazanie kandahar s koženými bagančami. Ja som mal šťastie, že som bol synom jedného z týchto starších pánov a týmto som mohol pričuchnúť k čarám lyžiarskych tur.
foto by © Archive Luczy
Slovo skialpinizmus bolo (skoro) neznáme, vzniklo neskôr a bolo pre mňa trochu honosné. V 60. rokoch sa pod Tatrami zoskupilo niekoľko prívržencov lyžiarskych túr, takto sa výlety do zasnežených hôr stali aj vecou mladých. Používali sme väčšinou lyže dlhé 215 cm s viazaním Marker a
*"langriemeny" s fixnou pätou. Preto bolo výhodnejšie lyže niesť na pleciach a nie pohybovať s nimi na nohách. Tulenie pasy na trhu neboli a tak sme používali ako náhradu konopné popruhy "nejako" pripevnene na sklznici. Konečne sme si zo starých drevených lyží odpílením ich zadnej časti vyrobili krátke lyže. Takto vybavení, ma raz napadlo podniknúť tatranskú Haute route.
Slovo
Haute route je francúzskeho pôvodu a znamená vo volnom preklade niečo ako "výškový prechod" alebo "cesta vo výšinách". V Alpách existujú rozlične takéto etapové prechody, najznámejší z nich je prechod zo Chamonix vo Francuzsku do Saas Fee vo Švajčiarsku. Inšpirovaný touto skutočnosťou som už koncom 60. rokov popísal náš prechod v Krásach Slovenska ako Haute route. V jednej francúzskej knihe som raz dokonca objavil našu tatranskú Haute route publikovanú spoločne s jej slávnymi alpskými sestrami. Normálne koncom mája v Tatrách nikto nepomýšľa na lyžovanie. Rok 1967 bol ale výnimočný. V horách ležal kopec snehu a tak nebolo pre mňa ťažké zorganizovať vyššie uvedenú spoločnosť a presvedčiť ju o cieli mojej tury. Že tento výlet vnikne do histórie sme samozrejme nevedeli a ani nepredpokladali. My sme vtedy boli všetci slobodní a stretávali sme sa pravidelne pri lezení a počas víkendov na chatách. V Lomnickom sedle sme trénovali správny štýl a lyžiarsku techniku. Pri túrach nám to prišlo veľmi často na osoh.
Vierka Klčová jediná žena v našej skupine, bola veľmi zdatná alpinistka, ktorá pravidelne s nami liezla a lyžovala. Opustila náš prechod až za Priečnym sedlom, keď sa jej naše tempo zdalo trochu priostré. V skupine sme mali dve "lokomotívy" Eugena ktorý veľa trénoval a behal ako aj Milana ktorý bol už vtedy špičkovým alpinistom. Dvaja z nás použili krátke lyže, ostatní sme mali lyže jednotne samozrejme 215 cm dlhé. Pri výstupe sme mali kožene lyžiarske topánky v batohu a vibramky s mačkami na nohách. Prezúvali sme sa na každom sedle. Ja som bol mimoriadne hrdý na moje kovové lyže Kästle-Abfahrt, ktoré mali zodpovedajúcu "kovovú" váhu. Už v tomto čase som často fotografoval. Keďže som (správne) predpokladal, že na fotografovanie nebudem mať dosť času (lebo ináč by som musel vypľuť plúca pri doháňaní mojich priateľov ktorí ma samozrejme nečakali) nechal som aparát doma. To znamená, že z tohto dna neexistuje žiadna fotodokumentácia.
V spoločnosti so zakladateľmi moderného skialpinizmu vo Vysokých Tatrách, r. 1956. Zľava: Gustáv A. Luczy, Ján Friesz, Alexander Luczy (Gustávov syn), Ján Lichý (otec P. Lichého - Šport Rysy Poprad)
foto by © Archive Luczy
Po zjazde z Javoráku pri Zbojníckej chate 30.3.1968. Zľava: J. Botka, M. Kriššák, A. Luczy
foto by © Archive Luczy
Vrchol Javorového štítu 30.3.1968. Zľava A. Luczy a M. Kriššák. (fotografoval J. Botka). Nasledoval prvý zjazd z vrcholu cez plató a žľabom cez cestu Barcza- Szaffka (v lete II-III).
foto by © Archive Luczy
U Miša Šoltýsa chatára na Zelenom Plese sme prenocovali a po alpskom budíčku sme o 3.30 ráno vyrazili. Po hustej hmle na Zelenom Plese sme vo Veľkej Zmrzlej doline stretli krásnu hviezdnatú oblohu a tvrdý firn. Každý išiel svojim tempom, boli sme všetci v horách sebestační a samostatní. Ivanovi po dosiahnutí Baranieho sedla po neopatrnom pohybe spadla lyžiarska palička nazad až na miernejšie svahy Veľkej Zmrzlej doliny. Musel sa po ňu vrátiť. My sme medzitým začali za absolútnej tmy, ale vyzbrojení "náčelníckymi" lampami prvý zjazd dňa do Malej Studenej doliny. Bolo to o hubu. Svah bol tvrdý a zľadovatelý. Za svitania sme došli na Terynku, ktorá ešte spala. Zobudili sme chatára Miša Legutkyho, ktorý nás občerstvil čajom. Potom karavána pokračovala do Priečneho sedla, monotónne a za páliaceho jarného slnka. Zbojničku sme obišli, na čele peletónu boli obyčajne Milan alebo Eugen. My s dlhými lyžami sme mali tažsie batohy pri výstupe ale samozrejme výhodu pri zjazdoch a takto sme boli stále viac alebo menej pokope. Zjazd z Prielomu k Zamrznutému a Litvorovému plesu bol fantasticky, na tvrdom firne. Po traverze do Kačacej doliny sme sa cítili ako v studni, obklopení obrovskými skalnými múrmi.
Samozrejme na Železnej bráne sme toho mali všetci dosť a boli sme unavení. Sneh na juhu v Zlomiskách bol rozbredlý a nebezpečny. Zlyžovali sme až na Popradské Pleso, čo je v tomto ročnom období skutočne výnimočné. Naproti nás sme z hrebeňa Bášt zbadali lyžiarske stopy, bol to Paľo Rajtár, ktorý si vybral tento ciel ako prvozjad. Výčap v chate bol zavretý a tak sme sa pivečka dočkali až v Taverne v Starom Smokovci.
Tatranská Haute Route sa ale v žiadnom ohľade nemusí v alpskej konkurencii hanbiť a technickými ťažkosťami sa vyrovná Alpám. Strmé a úzke tatranské žľaby vyžadujú celého lyžiara. Alpskí horskí vodcovia poznajú tatranské lyžiarske možnosti a cenia ich. Názor na vysokohorské lyžovanie sa medzitým opravil, teraz je oprávnene považované za kráľovnu horských športov. Dokonca kandidáti na povolanie horských vodcov prepadávajú teraz častejšie na lyžiarskej ako na lezeckej skúške.
Moji priatelia
Eugen Šándory a
Milan Kriššák už nie sú medzi nami, ako profesionálni záchrancovia sa stali obeťami ich povolania.
Jožka Botku stretávam často v Tatranskej Lomnici počas mojich návštev u mojej mamy v Poprade.
Ivana Mátraya vidím zdriedkavejšie, a to iba vtedy, keď sa práve vráti domov z práce v ďalekej cudzine.
Vierka Klčová je lekárka, pracuje mimo Tatier a bohužiaľ som ju už nikdy nevidel.
Čo sa mňa týka: jeden rok po našom prechode sedlami prišiel pohnutý rok 1968. Osud ma po kolízii so záujmami popradských "tajných" zavial do Švajčiarska, kde som sa usadil a kde žijem dodnes. Mal som šťastie prežiť a vychutnať vo fantastických švajčiarskych horách moje najlepšie roky. Ako slávna francúzska speváčka Edith Piaf si môžem teraz zaspievať:
"v mojom živote som nič neoľutoval".
PS.
Ak si niekto vo Švajčiarsku pod pojmom Tatry nevie nič predstaviť pomôžem mu poukázaním na ich polohu v Karpatskom oblúku. Odpoveď "západniarov" je jednoznačná: to poznáme to je vlasť Drakula. Geografia "Východu" nebola nikdy ich silnou stránkou. Pokladajú za napínavé, exotické a dobrodružné, že v Tatrách sa lyžuje nad hlavami najmenej päťdesiatich spiacich medveďov a že v lesoch sa preháňajú desiatky vlkov a rysov.
Alexander Luczy - horský vodca UIAGMCH- 2502 BiennePierre Grise 37e-mail: alexandre.luczy@bluewin.ch
poznámka:
* dlhé kožené bezpečnostné remienky
Spracoval a pripravil Horský Intenetový Klub, N.O.
Zdroje:
Na Slovenskom Horskom Portáli
Hory