Horská služba dorazila neskoro, horolezec zomrel V stene Malého Kežmarského štítu vo Vysokých Tatrách spadol pri zlaňovaní 26-ročný český horolezec Kamil Čermák. Bolo to ešte pred rokom, 6.februára o 17.30 h. Peter Šporer

V stene Malého Kežmarského štítu vo Vysokých Tatrách spadol pri zlaňovaní 26-ročný český horolezec Kamil Čermák. Bolo to ešte pred rokom, 6.februára o 17.30 h. Pri bezvetrí sa chýlilo k jasnej, pokojnej zimnej noci. Spolulezec Martin Louda (22), pritisnutý k stene, držal Čermáka na šesťdesiatmetrovom lane. Keďže ani jeden sa nevracal do neďalekej Chaty pri Zelenom plese (Brnčalova chata), v ktorej boli ubytovaní, priatelia ich šli hľadať pod stenu. Louda im dal znamenie baterkou a zakričal, čo sa stalo.
Po takmer dvanástich hodinách dorazila k obom horolezcom Tatranská horská služba. Louda vyviazol so šokom na hranici ľahkého až stredného podchladenia. Najťažším zranením Čermáka bola zlomená stehenná kosť. Zomrel na podchladenie. "Dovolím si tvrdiť, že bol zachrániteľný," vyhlásil pre Pravdu primár oddelenia súdneho lekárstva Nemocnice s poliklinikou v Poprade Anton Gavel, ktorý vykonal pitvu.

Svoje slová spresnil, že keby k podobnému zraneniu došlo napríklad pri autohavárii v meste a postihnutý bol prepravený - bez podobného vážnejšieho poranenia hlavy, poškodenia vnútorných orgánov atď. - včas do nemocnice, s vysokou pravdepodobnosťou by ho lekári zachránili. Neodvážil sa však odhadnúť, aký dlhý čas mohol vydržať pri vedomí a živote vôbec v prostredí s teplotou približne mínus päť stupňov, nehybne zavesený či zaklinený v skalnom komíne.

Jeden z členov horskej služby Tomáš Petrík v Tatranskom dvojtýždenníku (19.augusta 2001) konštatoval, že Čermák sa "už od polnoci neozýval". To by znamenalo, že minimálne šesť a pol hodiny po páde ešte žil. Lekár, ktorý vykonal obhliadku tela po znesení zo steny, však konštatoval, že k smrti došlo až okolo piatej hodiny ráno. Podľa neho teda zranený horolezec mohol žiť a mrznúť takmer dvanásť hodín. Počas celého tohto času - bez ohľadu na to, či pri plnom vedomí, alebo nie - bol v jeho "blízkosti", respektíve vo výške približne dvoch desaťposchodových panelákov nad ním iba Louda. Priatelia obidvom horolezcom už pri prvom kontakte spod steny kričali, aby vydržali, "prídu pre vás zhora, za tmy nemôžu zdola liezť". Ide o citát z Loudovej výpovede na polícii, ktorá naznačuje, že horská služba sa už počas príprav akcie v Starom Smokovci rozhodla vyraziť cestou zhora.

Pohľad horolezca

Jeden z popredných tatranských lezcov súčasnosti Pavol Jackovič (39), ktorý dosiaľ zvládol 14 prvovýstupov na Malý Kežmarský štít, 65 prvovýstupov a 860 výstupov v Tatrách vôbec, tvrdí, že rozhodnutie horskej služby ísť na pomoc iba hornou cestou a spustiť sa odtiaľ dolu, bolo nesprávne. Predovšetkým za ním treba vidieť dôvod, prečo jej členovia dorazili k podchladenému Čermákovi neskoro. Podľa Jackoviča mali dvaja (podľa možnosti aj s lekárom) okamžite po informácii vyraziť zo Starého Smokovca smerom k nešťastiu a doliezť k zranenému. Tvrdí, že v tých podmienkach - videl českých horolezcov v stene pol hodiny pred nešťastím po ceste od Chaty pri Zelenom plese - by on k Čermákovi doliezol za dve-tri hodiny. Neodvažuje sa pritom stopercentne predpovedať, či by ho dokázali dvaja muži dopraviť dolu, rozhodne by ho však mohli zospodu zatepliť, aby vydržal, kým dorazí definitívna pomoc. Nehovoriac už o psychickej podpore. "Horská služba pred 20-25 rokmi podobné prípady bežne zdola zachraňovala," zdôrazňuje Jackovič. "Potvrdí vám to každý z horolezeckej špičky, kto bol jej členom. Opýtajte sa Orolína, Rajtara alebo Gálfyho. Problém je, že dnes v horskej službe nenájdete špičkového horolezca. Jej členovia si na podobný nočný výstup zdola netrúfajú a ani naň nemajú."

T.Petrík z horskej služby sa v Podtatranskom dvojtýždenníku vyjadril o prípadnom nočnom výstupe zdola, že takého lezca by asi dlhý život nečakal. "Čo iné mohol napísať, keď členovia Horskej služby pociťujú panický strach liezť v tme pri čelovke," oponuje Jackovič. V tejto súvislosti sa chytil za hlavu, prečo až po viac ako piatich hodinách po prijatí správy dispečingom horskej služby vyrazilo päť mužov pod stenu a tam niekoľko hodín bezradne čakalo. "Ospravedlnil by som ich, keby sa aspoň niekto pokúsil za Čermákom doliezť," uvažuje. "Alebo aj vtedy, keby to niekto povedzme iba niekoľko metrov od neho vzdal, lebo sa nemohol zaistiť, zopsulo sa počasie a podobne. Opakujem však, že počasie bolo v tú noc superideálne."

Jackovič zdôrazňuje, že českých horolezcov osobne nepozná. Obáva sa však, že keby sa jemu alebo hocikomu inému pritrafilo čosi podobné, skončili by rovnako ako Čermák. "Celá tá akcia, od chvíle, keď sa horská služba pomaličky pozbierala, vypravila, až kým jej členovia vyšli hore, mi pripadá, akoby od začiatku rátali iba s možnosťou, že idú po mŕtvolu," dodáva. "Ale Čermák predsa žil, mrzol a vedel, že horská služba je na ceste, spoliehal sa na jej pomoc."

17.30 - pád Čermáka

18.30 - telefonát z Chaty pri Zelenom plese o výpadku horolezca

18.45 - horolezci z chaty odchádzajú pozrieť, čo sa stalo, a zároveň zaistiť cestu zhora fixnými lanami

20.40 - odchod dvanásťčlennej skupiny horskej služby, ktorá na chatu dorazila po 22. hodine a začala vystupovať po zaistenej ceste zhora

23.45 - odchod ďalšej päťčlennej skupiny horskej služby pod stenu

4.45 - spust k Loudovi

5.10 - horolezec berie Loudu k sebe, spúšťajú sa k Čermákovi

6.20 - Čermák nejaví známky života

8.05 - všetci traja sú pod stenou, privolaný lekár z chaty konštatuje smrť, odvoz tela do márnice

Zdroj: Tatranská horská služba

Náčelník Tatranskej horskej služby: Záchrana bola v súlade so zaužívanými postupmi

Podľa náčelníka horskej služby Jozefa Janigu trval postup hornou cestou podstatne dlhšie, ako sa očakávalo. Ako povedal, členovia skupiny museli prekonávať nečakané zosuvy lavín.

Bola nejaká šanca?

Z jeho odpovedí tiež vyplynulo, že záchranári vyrazili až po vyše dvoch hodinách preto, lebo boli zvolávaní z miest celého podtatranského regiónu. Okrem toho si museli nabaliť potrebné vybavenie, vystrojiť sa a svoje zohrala aj doprava. Konštatoval, že horská služba po nahlásení údajov o nehode nepoznala ani výšku, ani miesto, kde sa obidvaja horolezci nachádzali, ani druh a rozsah ich zranení. Dolezenie zdola bolo vraj vylúčené, aj keď sa o ňom uvažovalo, lebo pri treťom stupni lavínového nebezpečenstva hrozil pád lavíny, ktorú mohli zhora spustiť ich kolegovia. Takisto pri prípadnom doliezaní mohol záchranárov ohroziť aj pád samotných postihnutých. So záchranným materiálom značnej váhy bol podľa náčelníka bezpečnejší výstup zhora a následný spust. "Dnes vieme, že dolný horolezec bol nad úpätím steny asi vo výške 175 metrov a horný 235 metrov," uviedol.

Pavol Jackovič nie je ochotný akceptovať Janigove argumenty. Opakuje, že aspoň teraz, rok po akcii, by si Tatranská horská služba mohla priznať chybu. "Nemala voliť iba cestu zhora, ale pokúsiť sa o obidve, tak ako to považovali za povinnosť jej predchodcovia," opakuje. "To by však museli podobne trénovať ako oni a hory viac poznať. Nerozumiem však, ako sa dnes môžu vyrovnať so svedomím, že zachrániteľného človeka nechali zamrznúť?"

Kto rozhodne?

Janiga uznáva Jackovičove lezecké kvality, aj to, že Malý Kežmarský štít je jeho domovskou stenou. Obhajuje však predovšetkým svojich chlapcov. "Keby poznali všetky údaje, ktoré vieme dnes, pokúsili by sa o dolezenie," tvrdí.

"Neobstojí žiadna výhovorka, keď k Čermákovi dorazili za dvanásť hodín a nie za štyri či za päť," oponuje Jackovič.

Janiga nesúhlasí a upozorňuje, že medzinárodná organizácia IKAR CISA, ktorá združuje horské služby z celého sveta, práve záchranárom z východoeurópskych štátov vyčíta prekračovanie únosnej miery rizika. "Túto záchrannú akciu sme zvládli v súlade so všeobecne zaužívanými postupmi jej členských štátov," tvrdí. "Na najbližšom zasadnutí požiadame plénum o profesijné zhodnotenie, ktoré zverejníme. Iba táto inštitúcia je, na rozdiel od laikov, na to oprávnená."

Skúsený tatranský horský vodca Pavol Rajtar (65), ktorý dosiaľ sprevádza aj klientov v Alpách, však oponuje, že "výčitku" IKAR CISA si Slováci vyslúžili za demonštráciu záchrany horolezca, ktorý bol počas akcie Tatranskej horskej služby už dokázateľne mŕtvy. "Hodnotenie by bolo iné, keby ten muž žil," dodáva.