Ráno vstali presne tak, ako si to naplánovali, zobudil ich budík. Ako pstruhy v bystrine vyskočili z lôžka a o chvíľu ich už kolesá popičibrutalauta nezadržateľne viezli po známych cestách pod mohutné končiare Tatier. Už ani sami nevedeli koľký krát  prechádzali okolo týchto miest za novými dobrodružstvami.

Cesta končila na chate, bojazlivo prikrčenej pod obrovskými stenami. Prekvapená chatárka na chate im rýchlo vystavila účet za výjazd na chatu, na ktorom stálo „parkovné 300,- Sk“ a poslala ich aj s popičibrutalautom naspäť do dediny. Ešte jej posledný krát so vztýčeným prostredníkom zamávali na pozdrav, rýchlo vybalili najnevyhnutnejšie veci a už sa popičibrutalauto rútilo dolu ako prachová lavína na chatu Rysy v roku 1999.



O hodinu  boli opäť spolu ešte viac posilnení a odhodlaní dohnať zameškaný čas. Stúpali hore dolinou, zanechávajúc za sebou známe miesta. Dnes nestihnú obdivovať ich krásy, dnes majú pred sebou dôležitejšiu úlohu - zdolať stenu strmú ako šnúrka so zavesenou olovnicou, ktorú jeden darebný robotník nechal visieť na stavbe.

Vchádzajú do žľabu, ktorý je suchší, ako čakali, čo im umožňuje rýchlejšie postupovať. Už len 500 metrov, 300, 150...Ale čo je toto ?! S týmto nerátali, včerajšiu večeru strávili ich trénované telá oveľa rýchlejšie ako sa dalo predpovedať a tá sa nezadržateľne v podobe mäkkej, teplej, hnedej kašičky tlačila análikom von. Opäť stáli pred úlohou dobehnúť stratenú hodinu, ktorú tak ťažko získali.


Neváhali a po bleskovom naviazaní boli pripravení zdolať ich stenu. Prvého určil žreb, lebo len spravodlivým v horách šťastie praje a len spravodlivým je dopriaty šťastný návrat. Komín bol desivý. Poskytne aspoň aké také možnosti zaistenia ? Najprv sa zdalo, že nie, no potom sa akoby zázrakom vynorila puklinka, do ktorej osadili frend.  No komín bol úctyhodným protivníkom a nútil horolezcov vydať zo seba veľa. Úplne ich pohltil, stratila sa obloha i zem ostali len skaliská strmé a neúprosné. S veľkou radosťou vyliezli nad tento ťažký úsek a zrazu sa vynorila celá dolina.


Nik v nej nebol, kto vie prečo ? Žeby to bolo tým vetrom a zimou, tak nezvyklou na toto letné obdobie, alebo azda tými čiernymi mračnami valiacimi sa z Poľskej Pšakref strany, ktoré ani tatranská hradba ohromných končiarov nevládala zastaviť ? Postup sa zmenil, nasledovali kolmé platne a zárezy. Prvolezec odliezol k previsu, pod neho doprava a stratil sa druholezcovi z dohľadu.
-Ako to vyzerá ? - kričí druholezec.
-Krajne ťažko.- znela odpoveď, ktorá na odvahe nič nepridala.
Lano sa kľukatilo stenou a bolo čím ... CONTINUED nabudúce, ide MASH ...Už
som tu a MASH už skončil.
... Lano sa kľukatilo stenou a bolo čím ďalej ťažšie, jeho trenie bolo členitosťou  terénu zvýšené na maximum a prvolezcovi sa len s vypätím všetkej sily darilo postupovať nahor. Zatlčená skoba vyzerala byť bezpečná, no dlhý odlez a prípadný pád by znamenal nepríjemnosť a nutnosť ústupu.


Úzka špárka sa zdala byť bez slabín, ale odvaha opäť zvíťazila nad obavami a po smelých krokoch sa objavila bezpečná polica, ktorá  hoc bola vytvorená nepevnými balvanmi, poskytovala aspoň akú  takú možnosť odpočinku. Keď druholezec postupne prechádzal terénom - s ťažkým batohom na chrbte bol jeho výkon ešte náročnejší - ťažké čierne mračná už nevládali v sebe udržať toľko zrážok a tie sa spustili na dolinu a celé horstvo. Najprv len drobné kvapky vetrom poháňané šibali do napätých tvárí oboch chlapov, ktorých výraz bol jasný - ústup!

Ani sa nepotrebovali dohovárať, ich pohyby boli ako zautomatizované. Zbaliť laná, zhodiť ich dole stenou, tu na okamih zastali a pozerali sa na vždy nádherný pohľad na roztáčajúce sa laná svištiace vzduchom, a už sa prvý spúšťal dolu. Dážď silnel a miestami sa menil na sneženie, teraz bola každá sekunda dôležitá . Len nespraviť chybu. Po prvom zlanení sa ocitli  na akomsi hrebienku. Kadiaľ teraz, doľava, tam sa terén zdá síce kratší, ale je neznámy a vpravo je cesta známa, dlhšia , ale o to ťažšia. Rozhodli sa ísť vpravo. Zostúpili.

napísal: Sušky
foto: Adelka
propaguje: mišo (miso.zilka@pobox.sk)