(Malý Kežmarský štít, 12. 1. 03, Doležal-Puškáš V, na Pavúkovu vežu/Brezová, I. poschodie, november-december 02) Milan Jamrich, Mišo Mlynarovič
Uprostred krásneho jesenného večera sa ku mne naklonila moja polovička. Vraj by sa patrilo ten nový byt, čo sme kúpili (samozrejme na hypotéku) aj vystriekovať. Okrem iných vecí. Zadriemaný a zasnený (pred pár dňami sme sa vrátili z lezenice v Tatrách) a počúvajúci na po ucha, som len prikývol. Kľudne. Ešte mi v hlave prebliklo červené svetielko, ale to už som sa videl, ako zasekávam zbraň do ľadu, a triešť mi padá do očí, šrouba 10 metrov pod nohami, nad sebou nepríjemné ľadové glazúry na ešte nepríjemnejšie vrstvenej skale (do frasa, veď v sprievodcovi je to za 5), pravá zbraň reže vzduchovú bublinu, mačky škrípu. Ku štandu tri metre, nohy imitujú šijací stroj, predlaktia už-už chystajú protestný pochod pred parlament, ale kľudne môžu, pretože hlava radšej vypla. Niekde nado mnou sa zo steny vysype prachová lavínka a sneh mám o chvíľu aj v ponožkách, vzdialenosť od posledného istenia narástla na nekonečno, očami hákujem posledné tri kroky, dva, jeden, apríl! Štand je na polici vľavo, ale traverz už prežijem. Ruky môžem odšróbovať a z batohu vytiahnuť rezervné. Nikdy viac. Tri krát silne šklbnem lanom, zarevem, a pomaly doberám. Pot mi mrzne medzi polovičkami zadku, ale to je fajn. Aspoň sa neposeriem.
Vietor silnie, kosa prikosuje, spolulezec dolieza. „Už nikdy viac!“, kričím mu do ucha. „Zlaňujeme!“ Prikývne. Tak na seba navešiam matroš, a štartujem do ďaľšej dĺžky.Vetrík ma zopár krát odtrhol od steny, prsty trošku zmodrali. Doliezame na rebrík. Ním po krk v snehu zlaňujeme. Len nedopadnúť ako Pavúci. Pre zábavu nás zodva-zotri razy prevalcuje prašanová smršť. Čelovka samozrejme zhasína (opäť sa rozsvieti až na chate). Pod stenou sa vietor zázračne utišuje, po chvíli počuť generátor, pivo a spev.
Prebral som sa o týždeň. So špachtľou v ruke bolo predo mnou asi milión metrov štorcových tapiet. Jeden víkend predsa hravo zvládnem. Druhý – aspoň si pocvičím morálno-vôlové vlastnosti. O ďaľší víkend už precvičujem morálno-volové vlastnosti. Cvičenie mi naozaj prospieva, pretože o týždeň si už pripadám ako naozajstný vôl.
Každý následujúci cm štvorcový mi pripadá ako kľúčový krok cesty, celý deň ako najbrutálnejšia vytrvalostná cesta na svete. Miesto zasekávania zbrane do ľadu sa mi sníva o špachtle, zasekávajúcej sa pod dobre navlhčenú tapetu, do očí mi miesto ľadovej triešte kvapká horúca jarová voda, a nad hlavou mám 10 m2 nepríjemného, neleziteľného, zato perfektne otapetovaného sropu.
Ale ako vraví ... , veľa ľudí tak vraví, všetko chce svoj čas.