Skialpová rapsódia 04/2014

Deň 1

Všetky zbytočnosti nechávame v aute, cepíny, mačky a iné haraburdy nakladáme do batohov a hor sa za dnešným cieľom – chatou Similaun refuge hut 3 019 m. Vent je v nadmorskej výške 1 900 m, takže žiadne dramatické prevýšenie nás dnes nečaká, ale vyrážame dosť pozde. Cesta údolím je mierna, jediné krátke prudké stúpania absolvujeme hneď na začiatku po upravenej zjazdovke. Medzizastávku robíme na chate Martin Busch Hut 2 501 m, kde Beata zisťuje, že sa jej spravili odtlaky vo veľkosti päťdesiatkorunáčok. Zafunguje ihla, niť a môžeme pokračovať ďalej. Údolie Niedertal je nekonečné a i keď je chatu vidieť, mám pocit, že sa vôbec nepribližuje. Odpočítavam si tyče, ktoré v hmle slúžia na lepšiu orientáciu no moja morálka klesá a začínam nadávať. Po 10 kilometroch, a 6 hodinách, so zapadajúcim slnkom prichádzame na chatu. Odmenou je zaslúžená večera. Dostávam čestné vymenovanie Jednotka pomalosti, ktoré sa so mnou vlečie po celý čas zájazdu.

Vent
foto by © Katarina

Údolím Niedertal až na chatu Similaun refuge 3 019 m
foto by © Katarina

Deň 2

Fyzická špička nášho družstva – rýchliky Julo a Lafo si dávajú rannú rozcvičku na Similaun 3 603 m. My ostatní sa držíme pri zemi a túžobne ich hypnotizujeme z chaty až na vrchol. Za dve a pol hodiny, vrátane luxusného zjazdu, sú späť a pokračujeme spoločne do sedla Tisenjoch. V prudkom úseku a snahe vypnúť si lyže sa celá zamotám a robím kotrmelec dozadu. Našťastie do kameňov a tak neletím niekam do údolia. I toto malé zavrávoranie mi však stačí nato, že na Finailspitze 3 514 m by ma v tej chvíli nikto nedotiahol ani párom volov. Beata trpiaci odtlakmi tak čaká so mnou v sedle, a mužská časť družstva vystupuje bez lyží na vrchol za neuveriteľných 30 minút. Divotvorný pocit mi kompenzuje zjazd, križujeme ľadovec Hochjochferner. Päť oblúčikov pauza a znova, nohy nevládzu, pohlcuje nás hmla a odporná difúzia, krátke stúpanie na chatu a hurá: Schonen Aussicht Hut 2 846 m nás víta s otvorenou náručnou. Lafo sa chopí gitary a dynamické rytmy „Hej Macejko“ udivujú aj Rakušákov.

Hrebienok na Similaun 3 603 m
foto by ©

Na vrchole
foto by © Katarina

Deň 3

Zobúdzame sa do slnečného rána. Myslím, že celý vesmír sa dnes spojil, aby nám vyšlo počasie. Cieľ dnešného výstupu je Weißkugel 3 739 m. Strmý výstup zjazdovkou sa stočí na hrebienok, čaká nás pekný zjazd cez Hintereisferner ľadovec a následné dllhééé stúpanie na vrchol. Porušujem svoje zvyčajné tempo jednotky pomalosti a hrniem to dopredu. Baterky mi dôjdu tesne pred sedlom a chalani ma dobiehajú čoby dub. Posledný prudký výšvih než je sklon neúnosný a vypíname lyže. Vysekané stupy predošlých skialpinistov by teoreticky mali uľahčiť náš postup, no tento úsek je pre mňa martýrium. Nadávam na remienkové mačky, funím do kopca, lejú zo mňa cícerky potu, slnko praží, a po každých dvoch krokoch stojím a naberám dych. Mám pocit, že mi prasknú svaly na stehnách a po prekonaní najhoršieho znova zapíname lyže. Spomaľujem na rýchlosť 0,002 km za hodinu a neverím, že niekedy dôjdeme na vrchol. Lafo ma vždy trpezlivo čaká. V tom sa objavuje skalnatý hrebienok a kríž a na mojej tvári sa zračí nepríčetný úsmev a neuveriteľná úľava. Zjazd po ľadovci s nohami, ktoré sa trasú ako želé bol chuťovka. Strmosť ako štyri svine, potom mierne údolie a čerešnička na záver – 150 výškových metrov na chatu, v lyžiarkach, šutre blato, lyže na batohu. Bože prečo si roztopil sneh? Doplazím sa na Hochjoch Hospiz Hut 2 413 m a odpadávam do komatózneho stavu.

Údolím
foto by © Katarina

Skúška fyzičky, v diaľke strmý výšvih pred vrcholom Weißkugel
foto by © Katarina

Zjazd
foto by © Katarina

Deň 4

Ťažká kríza stredného veku, vraj dnes oddychový deň, len 5 hodín šlapania. Rozmýšľam ako to prežijem. Najvyšším bodom dnešného výletu pre tých lenivších (čiže pre mňa) bude sedlo Guslarjoch 3 361 m. Vrchol Fluchtkogel 3 500 m veľmi rada oželiem, lebo predstava akéhokoľvek ďalšieho stúpania, ktoré nie je nutné, vo mne vyvoláva pocit pobytu v gulagu. Z chaty je stúpanie po ľadovci mierne, i keď úplne na začiatku cikcakujeme – našťastie na lyžiach. V sedle sa oblečiem do všetkých vrstiev a trpezlivo, zahalená hmlou, čakám na svojich odvážnych a namakaných spolupútnikov. Sú rýchli ako draci takže zjazd cez ľadovec Guslarferner môže začať. Na chatu Vernaghutte 2 755 m dorazíme v super medzičase, akurát na rekonvalescenciu na ďalší deň.

Deň 5

Zázračné uzdravenie, som plná energie a sily. Asi pomaly začínam tušiť, že to prežijem. Váľajúce oblaky strieda lenivé slnko. Pospevujem si „stúúúpanie je zo všetkého najkrajšie, stúpam rááád, je to na mně znááát“. Teda až do úseku, kde si musíme vypnúť lyže, lebo svah pred nami je taký strmý, že doňho narážame čelom. Bojím sa, ale oproti prasačine na Weißkugelu je to rýchlovka. Trhliny na ľadovci Taschferner sú hlboko pod snehom. Prichádzame do sedla tesne pod vrchol Wildspitze 3 774 m kde sa to hemží skialpinistami, ktorí už majú výstup za sebou. Dojedáme posledné zásoby, obúvame mačky, berieme cepín a za pol hodinu si veselo kvíkame sami pri kríži. Zjazd je divoká jazda, berieme to najkrajtšou cestou do Ventu - zlaňujeme feratu. V lete 20 minút, v zime 2 hodiny. Stáli pri náš všetci svätí, pod nástupom sme si všetci vydýchli. Zjazd je perfektný, terén po dlhej chvíli striedajú zjazdovky s poslednými zbytkami snehu. . Na parkovisku skáčeme meter dvadsať, že sme to úspešne zvládli a do sýtosti sa objímame.