Zase s kožou na trh. Prikladám článok a link na video z base jumpov v Nórsku z útesu Kjerag. Lezenie to síce nie je, ale kto chce si pozrie.

Po niekoľkých hodinách letu na juhozápad Nórska, 350 kilometroch hrkotania sa v prenajatej Nissan Micre po úzkych a nádherných cestách náhornej plošiny Nórska, lemujúcich ešte v júni trojmetrové snehové záveje prichádzame na taký malý koniec sveta. Lyseboth, mestečko zarezané v hlbokom údolí ohraničenom z troch strán 1000 metrovými stenami a z jednej strany fjordom, kde v zime nik nežije a v lete len niekoľko base jumperov a pastierov oviec. No teraz je tu ešte o 50 ľudí viac. Je totiž Helibugi 2008, organizované stretnutie base jumperov z celého sveta. Trvá týždeň a koná sa len raz do roka, na masíve Kjerag najlepšej base jumperskej skale sveta.


Žuňo – Robo Gabriš, s ktorým som prišiel je začínajúci base jumper, má za sebou „už“ jeden skok, práve tu na Kjeragu z minulého roku, no skúsenosti ako skydiver má celkom slušné – 460 zoskokov z lietadla, či vzdušného balóna. Pred tým sa dlhé roky venoval horolezectvu, neskôr prešiel na skydiving a teraz začína s basejumpom. Ja mám to šťastie byť pri tom. Basejumping nie je príliš všedná vec. Tomuto športu sa pre jeho nebezpečnosť moc ľudí nevenuje, podľa mojich informácií sú na Slovensku len dvaja ľudia, ktorí robia base jump.


 Video ke stažení (35 MB, 3:54).


Vynechám podrobnosti o tom ako sme sa ubytovali, čo sme jedli a, že sme aj niečo popili aj keď je v Nórsku prohibícia. Po malom nácviku na basejumperskom trenažéri, čo je vlastne skákanie s istením na lane, upevnenom medzi dva stromy prišiel čas aj na vážnejšie bejsové počiny. Mňa žiadny adrenalín nečakal, bol som len pozorovateľom s kamerou, ale aj tak to so mnou poriadne zakývalo keď som sa postavil kúsok od hrany 1000 metrového útesu a pozrel sa dole. Na útese /exite 5/ boli okrem nás ešte štyria angláni, vyzerali na to, že už niečo naskákali a tvárili sa pomerne bezstarostne. Žuňo tiež vyzeral celkom vyrovnane na to, že si šiel po roku druhý krát skočiť. Jeho výraz by asi bol trochu iný keby vedel z čoho skáče. Ale aby som nepredbiehal. Jeden z anglánov stále niečo mlel do vysielačky a komunikoval s pristávacou zónou, ktorú tvorilo malé do trojuholníka tvarované pobrežie medzi základňou útesu a morom /fjordom/. Na tomto kúsku zeme bolo trochu trávy a veľmi veľa balvanov aj slušných rozmerov medzi, ktoré by sa mal pristávajúci jumper trafiť, ak nechcel na vlastnej koži okúsiť drsnosť žuly. Potom sa anglán obrátil na Žuňa a začal mu hovoriť, že či je pripravený, že za 40 sekúnd môže ísť. Nevedel, že sa rozpráva s chalanom, ktorý má za sebou jeden skok zo skaly v živote, no a my sme zase nevedeli, že sme na exite five a nie na exite six, kde sme mali aj chceli byť. Potom prišiel pokyn z vysielačky, že sa môže skákať. Mne búšilo srdce, tak ako keby som mal skákať ja, Žuňo sa postavil asi 10 metrov od hrany útesu.“ Idem“. Posledné slovo, potom sa rozbehol a odrazil sa nohami od hrany útesu. Podľa toho čo som vedel aj videl, bol jeho skok ukážkový, prsiami vystrčenými vpredu, mierne roztiahnutými rukami, nohami. Som len laik, ale tak nejak by to vraj malo vyzerať. Vravel Žuňovi inštruktor Kim na strome. A ešte mu vravel, že má čas 15 sekúnd na bezpečné otvorenie padáku. A tiež mu vravel, že bude skákať pod dohľadom inštruktora Sparkyho. Lenže niečo tu nesedí. Sparky tu nie je, len tí angláni. A 15 sekúnd nie je bezpečný čas na otvorenie padáku. Boli sme totiž na exite five a bezpečný čas na otvorenie padáku pri výskoku z exitu five pod ktorým sú smrteľne nebezpečné skalné police je 5 sekúnd nie 15, čo som sa dozvedel neskôr ! To je rozdiel medzi životom a smrťou. To je rozdiel medzi previsnutým exitom six a policami obťažkaným najnebezpečnejším exitom five. Taký omyl. Žuňo skočil nádherne, ukážkovo, ako keby mal za sebou desiatky podobných jumpov. Snažil som sa ešte nahnúť nad hranu aby som jeho let čo najdlhšie zaznamenal na kameru, ale strach mi to viac nedovolil. Zmizol v rokline ztmavnutej tieňom. Obrátil som sa na anglána stojaceho tesne pri hrane a dúfal som, že sa vo vysielačke neozvú žiadne zhrozené hlasy. Neozvali. Žuňo nebezpečné police v masíve útesu, krásne videl, padák otvoril po 6 sekundách a bezpečne pristál na plošine na dne v nadmorskej výške 0.


Potom skočili aj angláni. Všetci štyria naraz a ja som sa pobral hladať ďalšie objekty filmovania basov. Našiel som aj Sparkyho a s ním tlupu 30 jumperov, boli asi 15 minút od nás na exite six, ktorý sme z našej skaly nevideli. Sparky sa ma opýtal, kde mám kamaráta a ja, že už skočil s anglánmi z tamtej skaly a ukázal som prstom na útes. V tom momente Sparky zbledol a niečo v nórštine mlel do vysielačky. Natočil som veľa dobrých záberov a ostal som až do posledného jumpera. Keď aj ten s výkrikom šťastia zmizol za skalnou hranou, trochu som to ešte vstrebával. Videl som už nejaké videá, ale base jump naživo je niečo celkom iné. Automaticky som si predstavoval, či by som vedel prekonať pud sebazáchovy a vrhnúť sa strmhlav zo skaly do 1000 metrovej hĺbky. Som zvyknutý na výšku, leziem a pchám sa všade kde to trochu smrdí slovom extrém, ale pri tejto predstave som sa vždy trochu striasol. Stretli sa tu jumperi z celého sveta, s niektorými som urobil aj akési pokusy o rozhovor, viac menej sa však jednalo o výroky typu je to úžasný, neuveriteľný pocit. Niekde v tých slovách a v ich pohľadoch som cítil, že majú pravdu. Keď som sa vrátil dole, už ma pri dverách hostela čakal Žuňo a zjavne som na ňom videl, že prohibíciu príliš vážne neberie. Srdce mu usilovne pumpovalo krvný koktail namiešaný zo slivovice a adrenalínu. Prúser, skočil som ako študent z najťažšieho exitu a je z toho veľký rozruch. Chcú mi zakázať skákať. Našťastie nezakázali. Všetko sme si vyjasnili. Žuňo priznal chybu a tak trochu si ju priznal aj Sparky. Na hore sa všetci roztratili a Žuňo bol presvedčený, že exit five z ktorého skákal je ten čo z neho skákal minulý rok prvýkrát. Vyzerá to tam dosť podobne, my sme to tam nepoznali a Sparky sa príliš nestaral o to kde sme. A potom sa to všetko zomlelo veľmi rýchlo. Na Sparkyho sme čakali v domienke, že ešte príde, ale anglán povedal, že môže skákať a keď sa k tomu pridá nervozita pred skokom, čistá hlava a úplné sústredenie... .


Až donedávna mi bol basejump tak vzdialený ako muche súlož so slonom. Keď som tam stál a cez hľadáčik kamery pozeral na tých ľudí z Austrálie, Južnej Afriky, Ameriky, Ruska, Nemecka, aj zo Slovenska, ktorí sa raz do roka na týždeň stretnú na Kjeragu aby si mohli s padákom na chrbte zaskákať z 1000 metrových útesov a mať pri tom len jednu možnosť ako ostať živý – neurobiť žiadnu chybu, uvedomil som si že títo ľudia urobili chybu všetci do jedného. Pričuchli si. Sú v tom až po uši. V najnebezpečnejšom športe na svete. Neostáva im nič iné len byť pri tom úplne dokonalý, žiadna chyba sa neodpúšťa a nikto keď tú chybu urobíte Vám už viac krát nepovie, že ste podcenili súpera alebo, že nabudúce to bude lepšie. Ale tým, že je najnebezpečnejší, je možno aj najúžasnejší. Každý si musí položiť otázku, čo je ochotný za najúžasnejší niekoľko sekundový pocit riskovať. Opýtajte sa nejakého basejumpera. Na Slovensku sú už traja.